Anjeli plačú, homosexuáli protestujú a denník Nový čas sa raduje
Pozor, my nie sme Marťania!

Gejský pár Augusto Balisano (vľavo) a Miguel tancuje tango vo filme La Marshall v Buenos Aires.

Nie je to tak dávno, čo sa na filmovom plátne začali objavovať homosexuálne vzťahy celkom otvorene. Zložitú, dlhoročnou cenzúrou lemovanú cestu rovnakopohlavnej lásky do filmu, plnú najskôr len záporných a až neskôr aj kladných gejských a lesbických filmových postáv podrobne opisuje americký dokument The Celuloid Closed z roku 1995. Odvtedy bolo natočených viacero ďalších závažných dokumentov, ktoré zviditeľnili rôzne aspekty života sexuálnych menšín v rôznych krajinách.

Teena Brandon Story - tvrdý dokument o brutálnej vražde ženy, ktorá na svojej ceste ku zmene pohlavia milovala inú ženu v mužskom prestrojení - bola spracovaná na film pod názvom Boys Don't Cry, Chlapci neplačú, ktorý dostal Oscara. Divácky úspešný film o láske dvoch žien v nacistickom Nemecku Aimeé a Jaguár vznikol na základe skutočných udalostí. Tomuto filmu predchádzal nemenej skvelý dokument Love Story Berlin 1942, ktorý obsahuje dôležité výpovede skutočnej Aimeé približujúce detaily tragického osudu jej milovanej Felice v koncentráku. Dokumenty o osudoch šťastnejších gejov a lesbických žien, o rôznych aspektoch ich života, ich kultúre a životnom štýle sa premietajú každoročne na desiatkach filmových festivalov Homosexuálni i heterosexuálni filmári natáčajú dokumenty s autentickými zábermi z histórie antidiskriminačného hnutia a politických aktivít smerujúcich k zmenám v prístupe väčšiny k sexuálnym menšinám. Nezaostáva ani žáner dokumentárneho portrétu.

Krst na festivale

Dnes môžeme povedať, že slovenská filmová dokumentaristika zažila svoj homosexuálny krst na uplynulom bratislavskom filmovom festivale uvedením dokumentu Zuzany Piussi Anjeli plačú.

Dokumentárne filmy o homosexualite majú silný mienkotvorný efekt a pre verejnosť v mnohých krajinách sú ešte stále jedinou hodnovernou obrazovou informáciou. Niektoré z nich sa pre homosexuálnych divákov môžu stať identifikačným vzorom. Tým sa však tento dokument celkom určite nestane, na chlapcov, ktorí v ňom vystupujú, by sa naozaj málokto chcel podobať.

Podľa reakcií v diskusii a v kuloároch sa film režisérky Zuzany Piussi Anjeli plačú gejom a lesbám poväčšine nepozdával. Otázky, ktoré režisérke položili po premiére na bratislavskom filmovom festivale, by sa dali voľne zhrnúť asi takto: Uvedomujú si tvorcovia filmu, že strihom a radením záberov zjavne vytvárajú ďalšie významy a súvislosti, ktoré homosexuálov urážajú? Napríklad: bolo zámerom režisérky, aby po výpovedi homosexuála o jeho minulých sexuálnych skúsenostiach s akýmsi zoofilom zaradila bez skutočnej súvislosti prestrih na iného geja váľajúceho sa v posteli s vlčiakom? Mal to byť fór? Kto sa na tom mal zasmiať?

"Máte vôbec našich ľudí rada?" spýtal sa ktorýsi divák. Naivne?

Nevinné božteky

Chcem veriť, že autorka mala v úmysle zviditeľniť naše problémy, inak by nevstúpila do verejného priestoru, do baru a do kostola. Ponechám bokom tento zúžený výber, nebol by možno zlý, ak by za ním bol skutočne silný príbeh. Nech je tak či onak, to, čo sa jej podarilo natočiť a zostrihať z vraj nezvyčajne bohatého materiálu, je zopár hraničných prípadov, ktoré z väčšej časti predstavujú suterén a prípadne prízemie ľudského žitia-bytia. Také osudy iste nájdeme v každej príznakovej skupine, či už homosexuálnej, alebo heterosexuálnej. Dokument o "rozporoch, s akými musia homosexuáli žiť" (Zuzana Piussi, Nový čas, 9. 12. 2005) ukazuje takto zvláštne vyselektovanú vzorku: chlapcov nezáväzne "filozofujúcich" so simultánne bežiacim tvrdým pornofilmom na televíznej obrazovke v pozadí. Prekrásne spievajúci mladík sublimuje svoju túžbu na pozadí bucľatých anjelov v kostole. Chcel by byť kňazom, ale vo filme o tejto obrovskej dileme neprerečie nič podstatné a miesto toho rozdáva v bare nevinné detské božteky. Takto, niekoľkými zábermi z omše a slabomyseľného naťahovania obrúčok v kúte kostola režisérka odbavila jednu potenciálne nosnú tému.

Iná dvojica sa rozhoduje pre spoločný život. Jeden z partnerov sa teda zahľadí do vlastnej minulosti bohatej na maléry a dná existencie, ako je detská prostitúcia. Mladík naznačuje, že zlý osud sexuálne zneužívaného dieťaťa ho nezlomil. Radi by sme mu uverili, nebyť faktu, že svoj monológ sprevádza trápnou a vymučenou masturbáciou priamo na kameru. Tvorcovia sa spoliehali na silný efekt? Trafili vedľa.

Vo filme vystupujú len muži. Režisérka tvrdí, že je to preto, že hľadala lesby s deťmi, ale akosi ich nenašla. Napriek tomu, že také lesby nenašla, usúdila - z čoho vlastne? - že téma rodičovstva a adopcie detí homosexuálnymi pármi je horúcim problémom slovenskej gejskej a lesbickej komunity a že treba natočiť film práve o tomto.

Zuzana Piussi sa pustila do filmu o slovenských homosexuáloch bez ohľadu na to, že mala zjavné problémy pri hľadaní vhodných objektov, lesbických žien a gejských mužov, ktorí jej poväčšine odmietli vo filme účinkovať. Tak veľmi chcela urobiť práve takýto film, že sa jednoducho uspokojila s tým, "co dům dal"? Nepochybujem o tom, že mala veľkú snahu urobiť dokument o stále ešte marginalizovanej a zatracovanej menšine, o citlivých otázkach súkromia a intimity. To si však vyžaduje najprv dôveru príslušníkov takejto komunity k tomu, kto s nimi chce hovoriť. Táto dôvera tu zjavne chýbala. Nečudo, keď režisérka začala tým, že sa bez upozornenia dostavila na miesto stretávania lesbickej komunity s kameramanom so zapnutou kamerou voľne spustenou pri kolene.

Nutný dôsledok

Dovoľujem si predpokladať, že účinkujúci vo filme sú v živote celkom normálni a bežní ľudia, to iba takzvaná "pravda" tohto dokumentu z nich vymodelovala vyprázdnené, úzko sexuálne bytosti, domácich mudrlantov detinsky porovnávajúcich výbornú homosexualitu s mizernou heterosexualitou. Chlapci chcú spolu žiť, prebaľovať a pestovať na rukách deti, a to hneď tu a teraz, nech sa deje čokoľvek. Idú priamo na úrady a žiadajú zjavne zaskočenú úradníčku o radu. Ako tejto situácii uveriť? Homosexuál idúci na úrad s cieľom požiadať o adopciu na Slovensku môže byť iba Marťan.

Tu naozaj nejde o to, že by sme my homosexuáli túžili po kladnom a gýčovom zobrazení "dobrej" sexuálnej menšiny. Naopak, potrebujeme vidieť svoje príbehy v celej ich zložitosti a kontroverznosti, kráse a hrôze našej existencie v gete a mimo neho. Hovoriť o vášnivej a napätej práci s identitou a premenami spoločenského stigmatizovania, o našich kultúrnych kódoch, boji s pokrytectvom či o hneve voči diskriminácii všetkého druhu.

Denník Nový čas napísal, že som režisérku po uvedení filmu "napadla", priam ako keby som ju napadla fyzicky. Pritom jej vôbec nemám v úmysle prikazovať, o čom by tento film mal byť, ani si nemyslím, že má byť pozitívne ladený. Vyčítam jej priehľadné spoliehanie sa na ľahkú korisť a zaručenú atraktivitu témy. Vyčítam jej snahu ohúriť, nedostatočnú prácu s ľuďmi a materiálom a zneužitie účinkujúcich, ktoré je toho nutným dôsledkom.

Anna Daučíková (1950) výtvarníčka. Žije v Bratislave. Na Vysokej škole výtvarných umení vyučuje videotvorbu.