V roku 1975 stretla dvadsaťsedemročná Francúzka Michele Ponciková vo francúzskom Švajčiarsku rovnako starého urasteného emigranta z Československa, ktorý ju očaril ako zaneprázdnený a vzdelaný homme de lettre. Neskôr napísala súdu v Lausanne: "Všetko to bolo klamstvo."
No spočiatku sa domnievala, že má pred sebou idealizovaný obraz otca - podľa jej slov otec českého pôvodu bol počas vojny vybraný britskou Royal Air Force, aby zabil zastupujúceho ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha. Po zoskoku sa však jeho padák zamotal do koruny stromu a atentát potom spáchali iní. Parašutistický dôstojník Pavel Poncik sa neskôr zúčastnil vylodenia v Normandii a britská kráľovná ho vyznamenala medailou.
Opak otca
Predstava o vytúženom hrdinskom manželovi, pochádzajúcom z terra incognita za železnou oponou, opanovala Michele Poncikovú natoľko, že celých šestnásť rokov nechcela vziať na vedomie niečo podstatné - Jozef M. Rydlo, za ktorého sa krátko po zoznámení vydala a mala s ním dve deti, je opakom jej otca, bojovníka proti fašizmu. Iba keď hromžil na Čechov, obraňovala korene.
A potom sa po druhý raz narodila: počas jednej letnej noci v roku 1991 ju chcel Jozef M. Rydlo v spoločnom byte v Chavannes-pre`s-Renens pri Lausanne zaškrtiť opaskom, prežila vďaka deťom, ktorým sa podarilo mu v tom zabrániť. Krátko nato sa na stanici Morges pokúsil hodiť obe deti pod idúci vlak. Tak to deti i ona uviedli v zápisnici, ktorá je súčasťou obsiahleho súdneho spisu o Rydlovi, ktorý mám k dispozícii.
Najneskôr v tejto chvíli zrejme začala Michele Rydlová-Ponciková chápať súvislosť medzi politickými ideálmi svojho muža a dlhoročným násilím voči nej, deťom a ich hračkám, ktoré nezriedka rozmlátil, a v neposlednom rade jeho sklonom k perverzite: synovi Alexandrovi daroval k jedenástym narodeninám balíček prezervatívov, desaťročnej dcére Genevieve pohľadnicu so stoporeným penisom, ak spomenieme aspoň dva detaily, ktoré sa ocitli v súdnom spise. Manželov rozviedli, deti písomne požiadali, aby sa s otcom nemuseli stretávať. Pre Michele Rydlovú-Poncikovú sa nočná mora, na ktorú sa zmenila otcovská postava, dodnes neskončila. Jej známy tvrdí, že podnes trpí fixnou ideou, že exmanžel jej chce siahnuť na život.
Zásah do čierneho
Na psychiatrickom oddelení Medicínskej univerzitnej polikliniky v Lausanne diagnostikovali u Jozefa M. Rydla v roku 1992 "pokračujúcu schizofréniu s paranoidnými rysmi". Už od roku 1989 sa na základe psychiatrickej diagnózy považuje za "stopercentne práceneschopného", a síce na "dobu neurčitú". Cnie sa mu po vlasti, snu o nezávislom Slovensku venuje bezvýznamný emigrant celú svoju lásku a intelektuálnu snahu. V psychiatrickom posudku sa píše o "megalomanských predstavách" a "intelektuálnych bludoch", v policajnej zápisnici sa lakonicky konštatuje, že nezamestnaný sa zaoberá výlučne svojimi "slovaqueries", čo znamená asi toľko ako slovenské fantazmagórie. Švajčiarsky policajt tak trafil do čierneho.
Rydlove duchovné centrum, okolo ktorého neustále krúži, je skutočne blud, lenže nie je neškodný. Snaží sa dokázať bezúhonnosť klerikálno-fašistického slovenského štátu i jeho prezidenta a poprieť akúkoľvek zodpovednosť za transporty z rokov 1942 a 1944 - 1945, keď viac než 70000 slovenských Židov skončilo v nacistických táboroch smrti a 67000 ich prišlo o život.
Rydlov menovec Jozef - otcovská projekcia s kriminálnou energiou, ktorá ho priťahuje - nebol len priamo zodpovedný za slovenský holokaust. Jozef M. Rydlo odsudzuje partizánsky odpor a slovenský štát z Hitlerovej milosti štylizuje do roly bašty proti ateistickému boľševizmu, oázu kvitnúcej kultúry a blahobytu, kde sa vojnovým zajatcom rozdeľovala čokoláda. Keby zostal vo Švajčiarsku, odzneli by jeho utópie orientované do minulosti zrejme bez stopy.
No rozdelenie Česko-Slovenska ho utvrdilo v jeho sne o nezávislosti Slovenska. S finančným zabezpečením plynúcim zo švajčiarskeho invalidného dôchodku je na Slovensku všetko ľahšie. Šľachetný patriot, ktorý sa vracia zo zlatého Západu, aby stál po boku vlasti v ťažkých časoch, je vítaný. Rydlove bájky o akademickej dráhe v exile mu zabezpečujú posty a úctu tých, ktorí sa chcú nechať klamať. "Svet potrebuje lož," cituje súdny spis jeho krédo, ktoré zvykol hovorievať svojej žene, keď vychádzal z domu do drsného sveta.
Rydlova posadnutosť falšovanými akademickými titulmi je v slovenských emigrantských kruhoch vo Švajčiarsku dávno známa. Vážnejšie to vidí vtedajší prorektor Lausannskej univerzity Fedor Bachmann, ktorý mu roku 1991 v liste pohrozil právnymi krokmi, ak bude poškodzovať meno školy tvrdením, že na nej pôsobil. V slovenských médiách však Jozef M. Rydlo bezočivo uvádza, že od roku 1968 do roku 1993 pôsobil na týchto univerzitách: Padova, Benátky, Záhreb, Skopje, Rím, Vatikán, Mníchov, Viedeň, Toronto, Washington DC, Lausanne, Bern, Ženeva, Buenos Aires a Paríž. A tak sa v nejednom médiu stáva "jedným z najvzdelanejších Slovákov".
Od minulého roka zastupuje Slovenskú národnú stranu v parlamente a je podpredsedom zahraničnopolitického výboru. Keby chcel niekto spochybniť jeho tituly, tak sa vďaka usilovnej zberateľskej vášni predzásobil diplommi. Kantonálna polícia zabavila v byte v Chavannes-pre`s-Renens tucty opečiatkovaných čistých formulárov úradov a akademických inštitúcií, o. i. z Lausannskej univerzity a prázdne maturitné vysvedčenie z "Československej socialistickej republiky".
Dvojzáprah
Predtým, ako sa Jozef M. Rydlo nechal 1974 zapísať na Univerzitu v Lausanne, bol už vraj doktorom, pretože zrejme ako vysoko talentovaný študent získal v Padove vo veku 23 rokov za dva roky doktorát v odbore literatúra a filozofia, a to v taliančine. Švajčiarska kantonálna polícia to vidí takto: "Do omrzenia sme od Univerzity v Padove žiadali viacero informácií, no nepodarilo sa nám zistiť, že by Jozef Rydlo prekročil štádium licenciátu. On sám nebol vstave nám predložiť doklad o svojom doktoráte."
Archívne oddelenie Lausannskej univerzity potvrdilo, že kópia dokumentu z Padovy, ktorá je u nich uložená, nie je doktorátom, ale len licenciátom, avšak bez zmienky o diplomovej práci - čo príslušného archivára prekvapilo. O Rydlovej profesúre mi archivár napísal: "Nenašiel som po nej ani stopy, hoci dokumentácia o profesoroch je úplná. V zoznamoch asistentov som Rydla tiež neobjavil. A nevyzerá to ani na to, že by tu mal aspoň jednu prednášku." O Rydlovej informácii, že po licenciáte ukončil štúdium aplikovanej pedagogiky, znie odpoveď z tohto archívu: "Takéto štúdium na Lausannskej univerzite skutočne existuje, ale v aktoch sa neuvádza, že by Rydlo toto štúdium navštevoval."
