Palestínčania a Annapolis

Bez Hamasu mier na Blízkom východe nebude dosiahnuteľný.

Boli sme svedkami ďalšieho kola blízkovýchodných mierových rokovaní v Annapolise, kde odzneli sľubné prejavy a bola načrtnutá séria rokovaní, ktoré by mali viesť k definitívnemu vyriešeniu širšej izraelsko-palestínskej krvavej dilemy. Takéto rokovania by mali byť nielen míľnikmi, ale aj vyhliadkovými bodmi, odkiaľ by účastníci aj svetová verejnosť mohli uzrieť ak nie koniec, tak aspoň ďalšiu zastávku cesty k mieru. No v Annapolise sa hovorilo takmer len o týchto ďalších zastávkach. Koniec cesty, nejaké to definitívne riešenie blízkovýchodného konfliktu sa stráca čoraz viac v nedohľadne.

Nie je to práve optimistická prognóza, ale buďme na chvíľu optimisti a predpokladajme, že rozhovory začaté v Annapolise budú úspešné a najviac zainteresované strany - Abbás a izraelský premiér Olmert - dokážu nájsť kompromis v najzásadnejších otázkach: napríklad návrate palestínskych utečencov do vlasti či otázku Jeruzalema. Čo by nastalo potom a ako by mohli fungovať takéto mierové dohody v praxi?

O nich bez nich

Zásadným problémom uplat­nenia možných výsledkov mierových rozhovorov a samotných rokovaní je, že na nich nie je zastúpený činiteľ s rozhodujúcim vplyvom na situáciu v regióne, palestínska opozícia na čele s Hamasom. Rokuje sa o nich bez nich. Hamas do Annapolisu ako „nevhodný partner“ jednoducho nebol pozvaný a „palestínsku stranu“ zastupovala delegácia vedená prezidentom Mah­múdom Abbásom. Tá však bola skôr len delegáciou Fatahu než celého palestínskeho politického spektra.

V súvislosti s palestínsko-izraelským konfliktom je vôbec zavádzajúce hovoriť o „palestínskej“ či „izraelskej strane“. Na oboch stranách ide o konglomerát síl a hnutí, ktoré majú neraz bližšie k postojom nejakej skupiny na druhej ako na vlastnej strane. V súčasnej situácii, keď palestínskej spoločnosti vládne hlboký rozkol a politické platformy v Gaze a Ramalláhu zastávajú diametrálne rozdielne stanoviská, by sa ťažko dalo hovoriť o názoroch jednotnej „palestínskej strany“. Vnútropolitická situácia všetkých zúčastnených strán (vrátane USA) je dôležitým faktorom rokovaní, preto je podcenenie úlohy Hamasu zásadnou slabinou celej koncepcie.

Otázne však je , či by Hamas vôbec prijal pozvánku na takéto rozhovory a či by sa v rámci tohto hnutia našli nejakí partneri ochotní rokovať? V januári 2006 potom, čo Hamas vyhral parlamentné voľby a vystriedal vo vláde najmä pre korupciu diskreditovaný Fatah, by sa dalo ešte odpovedať kladne. Nová vláda vedená dvojicou Ismáil Hanníja - Mahmúd Zahhár zastávala pomerne otvorený a pragmatický postoj, pokiaľ išlo o rokovania s Fatahom aj s Izraelom na bilaterálnej alebo medzinárodnej úrovni.

Cesta k vyhroteniu

Politika izolácie a bojkotu zo strany Fatahu, Izraela, Európskej únie a USA posilnila radikálne sily v hnutí. Vedúcu úlohu v posilnení populisticko-radikálnej rétoriky zohrali damaskí exulanti Hamasu na čele s Chálidom Mišálom. Vonkajšie a vnú­torné tlaky potom viedli ku krvavému vyhroteniu medzi Hamasom a Fatahom a vytvoreniu paralelných palestínskych štruktúr v Gaze a Ramalláhu. Podľa nich „nelegitímne“ rokovania v Annapolise potom sprevádzali protestné vyhlásenia a bojkot Hamasu a menších radikálnych palestínskych hnutí. Nezdá sa, že by dnešný Hamas bol ochotný zúčastniť sa na takýchto rozhovoroch ani prijať ich prípadné závery. Tie by potom mohli byť presadené len napriek Hamasu, čo by mohlo viesť k rozpútaniu novej intifády.

Každé ďalšie rokovanie o mierovom procese je dôležitým míľnikom na ceste, ktorá azda povedie k takému Blízkemu východu, kde sa dá žiť v mieri a v bezpečí. Strany rokujú, kompromisy sa hľadajú ťažko, jedno je však isté: bez Hamasu to nepôjde.