Vzťahy v slepej uličke

Čínski politici nechcú prijať pragmatické riešenie tibetskej otázky. O dialóg s dalajlámom nemajú záujem.

Nepokoje v Tibete ukázali svetu odvrátenú tvár pekinského režimu. Čínski politici a médiá oprášili rétoriku kultúrnej revolúcie a 14. dalajlámu onálepkovali ako „vlka v mníšskom rúchu, démona s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“. Ich reakcia demonštrovala, že pri riešení otázok menšinovej a náboženskej politiky čínske štátne orgány opúšťajú racionálnu a pragmatickú politiku, ktorá za posledných 30 rokov umožnila ekonomicky i zahraničnopoliticky postaviť Čínu na nohy.

Pritom nie je jasné, komu boli tieto slová adresované: z internetových fór je zrejmé, že väčšina čínskeho obyvateľstva oficiálne stanovisko vlády o nepokojoch v Tibete aj tak akceptuje, ba dokonca podporuje (výnimkou je otvorený list 29 čínskych intelektuálov vyzývajúcich štátne orgány, aby predložili dôkazy o tom, že tieto nepokoje zosnoval a riadil dalajláma, ako to prezentoval pre­miér Wen Ťia-pao), pre Tibeťanov predstavuje dalajláma jedinú autoritu a oficiálnej propagande a priori nedôverujú, svetová verejnosť dlhodobo sympatizuje s Tibetom a tvrdá rétorika iba zvýši podozrievavosť voči Pekingu.

Šanca neexistuje

Reakcia svetových politikov na vývoj v Tibete zároveň ilustrovala nerealistické očakávania spájané so 14. dalajlámom. Výzvy významných západných politikov (americkej ministerky zahraničných vecí Condoleezzy Riceovej, predsedu Európskeho parlamentu Hans-Gerta Pötte­ringa a ďalších) na dialóg čínskej vlády s dalajlámom vyvrcholili vyhlásením britského premiéra Georga Browna, ktorý tvrdil, že premiér Wen je pripravený rokovať s dalajlámom o riešení situácie v Tibete, ak ten odmietne násilie a vzdá sa úplnej nezávislosti Tibetu. Dalajláma vzápätí vyjadril ochotu nadviazať dialóg s najvyššími predstaviteľmi Číny.

Šanca na dialóg medzi čínskym vedením a 14. dalajlámom neexistuje. Myšlienku priamych rozhovorov, vedúcich k vyriešeniu postavenia Tibetu a Tibeťanov v hraniciach Číny, verejne prezentoval v Pekingu už v júni 1998 Bill Clinton na spoločnej tlačovej konferencii s vtedajším čínskym prezidentom Ťiang Ce-minom. Čínska strana akékoľvek rozhovory podmienila verejným vyhlásením dalajlámu o tom, že Tibet a Taiwan tvoria súčasť Čínskej ľudovej republiky. V očiach čínskeho vedenia predstavujú Tibet i Taiwan principiálnu otázku územnej integrity a národnej dôstojnosti, kde neexistuje priestor na kompromisy.

Dalajláma síce už koncom 80. rokov deklaroval, že jeho programom je presadzovanie naozajstnej autonómie Tibetu ako súčasti Číny, ale ani jeho opakované vyhlásenia neprispeli k zníženiu nedôvery. V rokoch 2002 až 2007 sa uskutočnilo šesť kôl rozhovorov medzi zástupcami dalajlámu a pekinskej vlády, ktoré však neprispeli k zblíženiu protichodných stanovísk. V súvislosti s týmto procesom dalajláma a exilová vláda od roku 2002 pravidelne vyzývali svojich stúpencov, aby sa zdržali protičínskych demonštrácií počas zahraničných návštev čínskych predstaviteľov a prispeli tak k budovaniu dô­very.

Bez záujmu

Čínska vláda ani pred 10. marcom 2008, keď vypukli prvé protesty, nemala záujem rokovať s dalajlámom a už vôbec s ním nebude rokovať dnes, keď z neho spravila strojcu všetkých nepokojov a vyzývajú ju na to západné štáty, ktoré dlhodobo podozrieva z toho, že tibetskú otázku využívajú ako zámienku na destabilizáciu Číny. Čínske oficiálne miesta pred 10. marcom 2008 ani nevideli dôvod, prečo rokovať s dalajlámom: zdalo sa, že situáciu v Tibetskej autonómnej oblasti majú pod kontrolou, ako to ešte 9. marca na každoročnom zasadaní parlamentu oznamoval Čang Čching-li, tajomník Komunistickej strany Číny v Tibete a kľúčová postava Pekingu v regióne.

Sedemdesiattriročný dalajláma, ktorý má od konca 80. rokov otvorené dvere k vplyvným svetovým štátnikom, predstavuje pre čínsku vládu silného protihráča a čaká na jeho ďalšie znovuzrodenie. V lete minulého roku Úrad pre náboženské záležitosti schválil Opatrenia na výber znovuzrodencov v tibetskom budhizme. Tento dokument nerieši iba výber budúceho dalajlámu, ale je zrejmé, že predstavuje súčasť administratívnej prípravy na túto kľúčovú udalosť pre tibetskú komunitu i čínsku vládu. Ako ukázal precedens pri výbere pančhenlámu, druhého najvyššieho znovuzrodenca tibetského budhizmu, keď roku 1995 najprv dalajláma určil jedného kandidáta a následne čínska vláda intronizovala iného, aj pri výbere 15. dalajlámu sa Peking pripravuje na výber režimu lojálneho kandidáta.

Zlé správy

Zabuchnuté dvere na dialóg s dalajlámom sú zlou správou nielen pre Tibeťanov, ale – paradoxne – aj pre čínsku vládu: minulotýždňové udalosti ukázali, že 14. dalajláma svojou autoritou dokáže potlačiť vplyv niektorých exilových skupín presadzujúcich násilné riešenie. Súčasná čínska politická garnitúra však nie je ochotná prijať pragmatickejšiu stratégiu riešenia tibetskej otázky.

Zmenu postavenia Tibeťanov môže priniesť iba demokratizácia režimu v Pekingu, ktorý raz bude rešpektovať ľudské práva aj náboženské slobody všetkých obyvateľov Číny a zároveň kul­túrne i etnické špecifiká nečínskych etník vrátane Tibeťanov.