Dnes píše Martin Porubjak
Divadlo, klamstvo a prezidentka

Neprejde deň, aby som sa nedočítal o niektorom poslancovi, ministrovi alebo inej „celebrite“, keď bezostyšne klame, že „hrá divadlo“. Hrať divadlo a klamať sa už stalo synonymom! Tak toto si ako divadelník vyprosujem! Divadlo – ako si všimol už Shakespeare – má ušľachtilejšiu úlohu než klamať, a síce „nastavovať svetu zrkadlo“. Že obraz sveta v takomto zrkadle je často nelichotivý, nie je vina divadla. Vystihli to už za Gogoľa, ktorého ruská vrchnosť hrubo osočila za jeho Revízora: „Nehnevaj sa na zrkadlo, keď máš krivú hubu!“

Iste, divadlo neraz „hralo divadlo“, keď sa chcelo zapáčiť moci, lež práve vtedy sa spreneverilo shakespearovskému poslaniu. No vo svojich najlepších tradíciách bolo neľútostným zrkadlom, ktoré andersenovsky ukazovalo, že kráľ je nahý. Veď preto malo odjakživa problémy s mocou: už v antickom Ríme zakázal Augustus satirické verše, považoval ich za „ohováranie“ a nepotreboval na to ani tlačový zákon; katolíci vyhnali náboženské hry z kostolov; protestanti zakázali hry o nebeskej Panne; puritáni zatvorili v 17. storočí divadlá v Anglicku; kardinál Richelieu zakázal Moliérovho Tartuffa i Dona Juana; Baumarchaisova Figarova svadba síce „naštartovala“ v 18. storočí vo Francúzsku revolúciu, ktorá najprv darovala divadlám slobodu, no zakrátko ich v záujme „verejného blaha“ postavila pod dozor; Schiller po premiére Zbojníkov musel emigrovať; Ibsena vyhnali z Nórska do exilu v Taliansku; Mejerchoľda dal zavraždiť Stalin; Hitlerom nenávidené Osvobozené divadlo Voskovca a Wericha zlikvidovali po Mníchove samotní Česi; Dejmekovu inscenáciu Mickiewiczových Dziadov vo Varšave zakázali komunisti, čím vyvolali na prelome rokov 1967/68 študentské revolty; bratislavské Divadlo na korze zlikvidovali v rámci „normalizácie“ na pokyn sovietskeho kultúrneho atašé slovenskí komunisti. To je zopár príkladov, pre ktoré som alergický, keď sa slová „klamstvo“ a „divadlo“ považujú za jedno a to isté.

Na princípe „zahrať divadlo“ v zmysle „predstierať, že si myslím, čo si nemyslím“, bol založený komunistický systém, ktorému však bolo jasné, že mnohí, ktorí sa k nemu poslušne hlásia, svoju „oddanosť“ iba predstierajú, čiže „hrajú“. Na pokryteckom predstieraní a ponížení v klamstve systém spočíval!

Teraz čítam, že Iveta Radičová, nádejná kandidátka opozície na prezidentku, ak chce podporu KDH, tak má vyhlásiť čosi, čo si nemyslí (že nesúhlasí s interrupciami a registrovaným partnerstvom párov rovnakého pohlavia) a nestačí, čo už povedala verejne a za čím si stojí (že je za ochranu ľudského života od narodenia po smrť). Takže má predstierať, že si myslí, čo si nemyslí (hoci KDH vie, čo si myslí) a keď to urobí, získa podporu KDH. Podobnosť s princípmi systému, ktorý som spomínal v predošlom odstavci, je nápadná. Ak to Radičová spraví, stratí vierohodnosť. Ak to nespraví, budem ju voliť. A verím, že nebudem sám.