Päťdesiat rokov čínskej politiky v Tibete

Pred 50 rokmi sa Čína prestala tváriť, že to s Tibetom myslí dobre.

V utorok uplynulo 50. rokov od protičínskeho povstania v Lhase. Marec 1959 predstavuje míľnik v novodobých dejinách Tibetu: obdobie relatívne tolerantnej národnostnej a náboženskej politiky v Centrálnom Tibete, ktorého autonómny status garantovala zmluva podpísaná medzi Čínskou ľudovou republikou a miestnou tibetskou vládou v máji 1951, sa skončilo.

Po protičínskych nepokojoch a úteku 14. dalajlámu do indického exilu sa pekinský režim rozhodol zrušiť všetky špecifické práva Tibeťanov a v priebehu niekoľkých mesiacov presadil maoistický model socializmu aj do tradičnej tibetskej spoločnosti. Pozemková reforma, triedny boj zameraný na politickú aj náboženskú elitu a prenasledovanie budhizmu zapríčinili postupnú asimiláciu Tibeťanov, ktorá vyvrcholila počas Kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 - 1976.

Pragmatický kurz Komunistickej strany Číny od konca 70. rokov umožnil aj čiastočnú náboženskú obnovu v Tibete a uplatňovanie autonómnych práv, tento vývoj však viedol aj k posilneniu tibetskej identity a k čoraz hlasnejším požiadavkám po nezávislosti a návrate dalajlámu.

Koniec ilúzie

Krehká ilúzia stability v Tibete, kde sa od začiatku 90. rokov čínskym úradom darilo predchádzať väčším prejavom odporu, sa skončila v marci minulý rok. Desiatky demonštrácií v Tibetskej autonómnej oblasti i v priľahlých provinciách osídlených tibetskou populáciou ukázali, že nezanedbateľná časť Tibeťanov naďalej podporuje myšlienku samostatnosti, ako najvyššiu autoritu rešpektuje 14. dalajlámu a odmieta čínsku politiku v Tibete.

Po potlačení protestov vláda stavila na tri tradičné nástroje svojej politiky v Tibete: zvýšená prítomnosť vojakov a policajtov má predísť ďalším protestom, investície centrálnej vlády do budovania infraštruktúry majú zvýšiť životnú úroveň Tibeťanov a ich lojalitu k čínskemu štátu, rozsiahla ideologická kampaň, tzv. výchova k vlastenectvu, ktorá sa začala v apríli 2008 v tibetských budhistických kláštoroch (tradične vnímaných ako centrá protičínskych aktivít) a neskôr sa zamerala aj na iné vrstvy tibetskej spoločnosti, má za cieľ indoktrinovať obyvateľstvo. Tlak štátnej moci, zatýkanie Tibeťanov obviňovaných zo separatizmu a kritika dalajlámu však napokon iba zvýšili odpor Tibeťanov proti čínskej vláde.

Ani zvýšená prítomnosť ozbrojených zložiek nedokáže zabrániť individuálnym prejavom odporu: tibetské zdroje naposledy informovali o protestoch v Lithangu a Kardze vo východnom Tibete začiatkom lunárneho tibetského Nového roku (koniec februára). Beznádej a frustráciu Tibeťanov dokumentuje aj tragický prípad mnícha z kláštora Kirti v Ngawe v západnom S'-čchuane, ktorý sa na protest pokúsil upáliť. Dalajláma označil situáciu v Tibete ako „veľmi napätú" a varoval pred jej eskaláciou.

Čínske úrady sa po minuloročných udalostiach dôkladne pripravili na mimoriadne citlivé 50. výročie a súčasťou administratívnych príprav je aj zákaz vstupu zahraničných turistov do Tibetskej autonómnej oblasti a  priľahlých regiónov osídlených Tibeťanmi.

Minuloročné demonštrácie nakrátko prebudili záujem o situáciu v Tibete. Od apríla 2008 sa 14. dalajláma stretol s britským premiérom Brownom, českým premiérom Topolánkom, poľským prezidentom Kaczyńským a francúzskym prezidentom Sarkozym. Tieto stretnutia často Tibeťania nesprávne interpretovali ako zmenu politiky Západu k Číne a principiálnu angažovanosť v prospech Tibetu.

Kríza odsúva Tibet do úzadia

Pre čínske vedenie predstavuje 14. dalajláma separatistu usilujúceho sa destabilizovať Čínu a nevôľa z jeho kontaktov viedla k tomu, že Peking zrušil pravidelný summit EÚ - Čína, ktorý sa mal v decembri uskutočniť vo Francúzsku. Čínske politické špičky si uvedomujú svoju silnú zahraničnopolitickú a ekonomickú pozíciu a v otázke odmietania zasahovania zahraničných politikov do tibetských záležitostí sa môžu spoľahnúť aj na podporu obyvateľstva. Februárová návšteva ministerky zahraničných vecí USA Hillary Clintonovej v Pekingu naznačila, že v období globálnej hospodárskej krízy sa problematika dodržiavania ľudských práv v Číne (a teda aj v Tibete) odsúva do úzadia.

Dobré kontakty 14. dalajlámu so svetovými politikmi však neprispeli k tomu, aby nastal pozitívny posun v jeho dialógu s Čínou. Ani rozsiahle protesty v Tibete a demonštrácie na podporu Tibeťanov po celom svete neviedli čínskych politikov k pripravenosti na kompromisné riešenia. Dve stretnutia zástupcov dalajlámu a pekinskej vlády na čínskej pôde v máji a v novembri 2008 nepriniesli nijaké výsledky a dialóg je v podstate zmrazený. Čína nevidí dôvod, prečo a o čom by mala rokovať so 14. dalajlámom.

Ako ukázalo stretnutie zástupcov tibetského exilu v novembri v indickej Dharamsale, ktoré potvrdilo tzv. strednú cestu dalajlámu vo vzťahoch s Čínou (odmietanie násilia ako prostriedku politického boja, požiadavka naozajstnej autonómie Tibetu v rámci Číny, nie nezávislosti), autorita 14. dalajlámu ešte dokáže presvedčiť aj radikálnejšie hlasy v tibetskej exilovej komunite. Vzhľadom na vek 14. dalajlámu (tohto roku oslávi 74. narodeniny), rastúci počet etnických Číňanov v Tibete, reštriktívnu politiku Číny a z toho prameniacu frustráciu a marginalizáciu Tibeťanov, sú perspektívy zachovania ich etnickej a kultúrnej identity pochmúrne.

(Autor je sinológ a tibetológ)