Obedujeme a kamarátka vykríkne smerom k okoloidúcim: „Jéj, ahoj, čo tu robíš?" - „Sviatky, nakupujem..." odvetí mladá žena. - „Máš sa?" prehodí tá prvá. - „Dá sa!" povie druhá na to a pokračuje, „a ty?" „Tiež sa dá. No tak maj sa! Vidíme sa!" Pýtam sa: „Prečo jej hovoríš 'vidíme sa', keď mám pocit, že to bolo celkom náhodné stretnutie? Ty ju ešte dnes uvidíš niekde?" „No bolo to náhodné. Spolužiačka z Prievidze zo strednej. 'Vidíme sa' to je ako pozdrav, nie? Veď neumierame, určite sa ešte uvidíme, čo ma chytáš za slovíčka?" Aha! Veď hej, neumierame... Budúcnosť je vlastne postupujúca permanentná prítomnosť.
A odrazu mi tento mikropríbeh odkrýva aj iný dôvod, prečo sa v hovorovej reči tak často uchyľujeme k používaniu prítomného času nedokonavých slovies „vidieť, počuť, písať, mailovať, stretať sa" na vyjadrenie konania v budúcnosti, kde podľa pravidiel vyjadrovania časového významu patria dokonavé slovesá s predponami - „uvidíme sa, zavoláme si, napíšeme si, zamailujeme si, stretneme sa".
Všimnite si, že všetky slovesá majú význam kontaktovať sa istým spôsobom, byť v blízkosti druhého. Možno tým vyjadrujeme naozaj nové prežívanie a rozčleňovanie času. Vieme predsa, že sme permanentne dostupní a chceme takí byť (zatiaľ), musíme byť (mnohí z nás živia svoje rodiny iba vďaka tomu, že sú permanentne dostupní)... A stretli ste sa niekedy s povzdychom „za celý týždeň mám iba dva maily, aj to pracovné"? Vidíme sa, mailujeme si - možno o päť minút, o hodinu, do večera ešte veľa ráz, určite zajtra, pozajtra, ale možno aj nikdy alebo opäť iba náhodne. Dôležité je však naznačiť možnosť, náchylnosť na niečo - na kontakt, komunikáciu. Ako vraví Lucia pri stole, je to ako pozdrav na rozlúčku. „Rád by som sa s tebou opäť čoskoro stretol," - slušné, správne sformulované, logické, ale koľko náznaku a záväznosti je v tom! „Vidíme sa, píšeme si," - koľko neurčitosti a nezáväznosti v tom môže byť!
