Všetci sme Pezinčania

Pezinok je špecifické mesto. Rozvíja sa v ňom to, čo inde na Slovensku ešte nie je úplnou samozrejmosťou - aktívne občianstvo.

Tento príbeh sa začal v novembri 1989, keď sme vyrevúvali pod oknami mestského výboru KSS v Pezinku, aby sa papaláši pratali zo svojich funkcií. Bolo nás sedem - herec a hudobník Roman Féder, divadelník Lajo Slimák, môj učiteľ angličtiny Rudo Krasula a ešte traja spolužiaci zo strednej školy. Mal som osemnásť rokov, nič som o svete nevedel a ani nikto z nás nemal nejakú politickú koncepciu - chceli sme len konečne nahlas povedať to, čo si dovtedy ľudia hovorili nanajvýš v obývačke.

Mnohým sa vtedy nepáčilo, že prebúdzame toto ospalé mestečko z letargie. Niektorí ľudia nám nerozumeli, iní sa rozhorčovali, prečo chceme zničiť socializmus, keď má každý čo jesť. Keď padol komunistický režim, každý z nás si išiel po svojej robote a politiku sme prenechali „profesionálnym revolucionárom", ktorí sa drali do popredia tým agresívnejšie, čím menej ich bolo počuť v novembri, ale to je už iný príbeh.

Na čele pelotónu

Pezinok bol jedným z prvých miest, ktoré sa prebudilo z normalizačného zakliatia, v ktorom autonómne zo spontánnej občianskej iniciatívy vznikla bunka Verejnosti proti násiliu.

A dnes mám pocit, že je opäť na čele pelotónu, keď chápe viac ako kdekoľvek inde význam demokracie a obsah pojmu občan. Dlhoročný, na naše pomery nezvyčajne húževnatý zápas Pezinčanov proti skládke odpadov, ktorá ohrozuje ich zdravie a ktorú si neželajú, už dávno prerástol hranice mesta a stal sa laboratóriom participatívnej demokracie. Takej, ktorá rozvíja aktívnu účasť každého z nás na správe vecí verejných, ktorá sa nevybíja emóciou volieb, ktorá volí každý deň a využíva pre mnohých stále netušené možnosti aktívneho občana v demokratickej spoločnosti.

Nedávne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, že ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja vydalo nezákonné rozhodnutie a porušilo práva občanov (účastníkov konania) prakticky znamená, že tu nešlo len o záležitosť investora (ako sa z toho pokúsil vyhovoriť Robert Fico), že tu pochybila priamo súčasná vláda. Premiér, ktorý plné Radničné námestie v Pezinku spočiatku paranoidne označoval za vzburu občanov proti štátu a za dobre platené sprisahanie, nedokáže prekročiť tieň svojej mentality. Nedokáže ho prekročiť preto, lebo napriek svojmu ľudovému imidžu nevyrástol v prostredí spontánnej občianskej aktivity, nezúčastňoval sa na priamych akciách ľudí dožadujúcich sa svojich práv, nerozumie pohnútkam tých, čo zápasia za svoju dôstojnosť bez finančnej odmeny a na november 1989 sa nepamätá.

Aktivita nie je samozrejmosť

To, ako sa za dve desaťročia rozvinula v Pezinku občianska spoločnosť, je skutočným ovocím revolúcie, oveľa dôležitejším ako formálne znaky demokracie. Ešte stále to nie je bežný jav a mnohým obciam sa môže o takejto atmosfére iba snívať. Viem, o čom hovorím: dnes žijem v Galante, ktorú rozožiera slabá informovanosť, korupcia, arogantné správanie developerov, svojvoľné ničenie zelene - niekdajšej pýchy mesta.

Nie, aktivita Pezinčanov ešte stále nie je samozrejmosť. Títo ľudia nám dokazujú, že politika nie je iba bezduché stranícke špekulovanie, že je ňou aj (a v demokracii najmä predovšetkým) otvorené zasadzovanie sa každého človeka za svoju dôstojnosť, čo si zasluhuje našu podporu. Postaviť sa proti nespravodlivosti nie je televízny zážitok. Je to oveľa ťažšie ako opakovať politické heslá. Vytrvalí Pezinčania dnes vtláčajú demokratickej spoločnosti svoj zmysel. Preto ich treba podporovať. Preto sme dnes všetci Pezinčanmi.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)