Rozhodnutie Ivety Radičovej nekandidovať do funkcie volebného lídra vypovedá veľa o nej samej, ale tiež o jej strane SDKÚ. Personálna politika patrí k tzv. vnútornej záležitosti každej strany, čo však automaticky neznamená, že spoločnosť do nej nič nie je alebo môže byť k nej úplne ľahostajná - napokon, existenciu partají financuje, a nie malými peniazmi.
„Absolvovala som stretnutia a rozhovory so všetkými lídrami našich regiónov a ich stanovisko bolo úplne jednoznačné - podporujú súčasného predsedu SDKÚ-DS ako volebného lídra. Keďže som nenašla podporu v regionálnych ani ústredných štruktúrach strany, nemá význam, aby sme plytvali sily. Preto som sa rozhodla neuchádzať sa o líderský post do parlamentných volieb," uviedla Iveta Radičová oficiálny dôvod, prečo v SDKÚ nebudú primárky na volebného lídra.
Povedala A aj B, ale nepovedala C - čo v tomto prípade znamená, že v strane sa nenašlo alebo nechcelo nájsť ani len 300 členov, ktorí by Radičovú do funkcie lídra navrhli. Ak totiž aj takúto ponuku Radičová odmietla, mala to tiež oznámiť. Aby sa vedelo.
Problém volebného lídra SDKÚ má dve hlavné roviny. Bez ohľadu na poradie, prvým z nich boli emócie Radičovej a spol. krátko po oznámení výsledkov druhého kola prezidentských volieb. Druhým stanovy strany. Zisk takmer milión voličských hlasov v prezidentských voľbách však vypovedá iba o vhodne zvolenej kandidátke strany a následne aj celej parlamentnej opozície, ale málo alebo nič o schopnostiach Radičovej hrať hlavnú úlohu v strane so všetkým, čo k tomu patrí.
