Levoča a pravdivý obraz Slovenska

Vďaka zápisu Levoče na zoznam UNESCO sa u nás azda bude trochu viac hovoriť o pamiatkach a kultúrnom dedičstve.

Nepochybujem o tom, že Levoča si ten zápis  a „členstvo v klube vyvolených" zaslúži. Bez ohľadu na všetky prehrešky, ktoré sa (aj) v nej proti pamiatkam udiali. Zásadnejšou otázkou, než tá, či Slovensko bude mať najviac „UNESCO pamiatok" na štvorcový centimeter, je však pre mňa tá, aký je vzťah kompetentných i verejnosti ku kultúrnemu dedičstvu? Obávam sa, že pri takomto hodnotení sa z obrov zrazu stávame trpaslíkmi a celá tá plejáda lokalít zapísaných či navrhnutých na zápis, je viac-menej Potemkinovou dedinou.

Pomôžem si príkladom zo susedného Česka a ich sympóziom s názvom Tvář naší země. Ich skutočnými, aktívnymi garantmi sú také osobnosti z radov súčasných či bývalých vrcholných politikov, ako je Václav Havel, ktorý neváha verejne vyhlásiť, že zachovanie tváre českej krajiny by malo byť prvoradým strategickým cieľom Českej republiky, ešte dôležitejším, ako napríklad členstvo v NATO. Kedy sa v podobnej vrcholovej pozícii objaví niekto s podobnými názormi a hodnotovými preferenciami  u nás?

Demontáž krajiny

U nás sme totiž svedkami niečoho úplne iného: priam programovej demontáže starostlivosti o  krajinu. Príslušné zákony postupne zmäkčujeme. Vymáhateľnosť práva je bezzubá.  Kompetentných ľudí odvolávame. A len čo sa objaví otázka zodpovednosti, na vine je niekto iný. A tak sa obdivuhodná kultúrna krajina vďaka nekultúrnosti našich predstaviteľov mení na krajinu nekultúrnu a krajinu nekultúrnosti.

Výsledok je ten, že prírodné a kultúrnohistorické hodnoty sú u nás ohrozené viac ako v časoch oboch svetových vojen a najviac od čias industrializácie a kolektivizácie v 50. rokoch 20. storočia. Kultúrna krajina sa mení na stavenisko, zjazdovku, logistické centrum, reklamnú plochu, kameňolom, skládku odpadu... Kultúrnohistorických objektov či súborov neustále ubúda a ich vzácnosť a pamiatková i širšia spoločenská hodnota z roka na rok rastú. Každé zmäkčovanie režimu ich ochrany je preto nelogické a vo svojich dôsledkoch nekultúrne a  protispoločenské.

Pri rušení či zmenšovaní pamiatkových zón sa argumentovalo ich nedostatočnou pamiatkovou hodnotou. Som presvedčený, že motívom boli iné dôvody. Po prvé to, že štátna pamiatková starostlivosť nemá kapacity, a teda ani záujem pamiatkové zóny chrániť, a po druhé to, že redukcia pamiatkových zón rozväzuje ruky agresívnych investorov, ktorí sa takto zbavujú posledných obmedzení.

Symboly

Priam symbolom sa stal vežiak na Šancovej v Bratislave, na mieste, ktoré bolo a opäť je súčasťou pamiatkovej zóny, ale práve vo chvíli, keď investor potreboval získať povolenie na niekoľkonásobné zvýšenie podlažnosti, ministerstvo kultúry pamiatkovú zónu na tomto mieste účelovo zúžilo.

Ešte krikľavejším príkladom je plánovaná výstavba na Devíne, vďaka ktorej celkom reálne hrozí, že Devín, na pozadí ktorého sa tak radi ukazujú predstavitelia súčasnej moci, prestane byť Devínom. Aktivity, popierajúce kultúrne hodnoty a genia loci na Devíne, pri Svätom Jure, v Žiline, pod Tatrami, v Barci pri Košiciach a na stovkách ďalších miest po celom Slovensku, sú zlo, ktoré nepadlo z neba, ale stoja za ním konkrétni ľudia. Jedni z nich spôsobujú zlo svojou činnosťou, iní svojou nečinnosťou.

V tejto súvislosti sa vynára niekoľko otázok, napríklad: akíže sú to podnikatelia, ktorí vodu (environmentálnu a sociálnu zodpovednosť) kážu a víno (parazitovanie na krajine a obyvateľoch) pijú, prečo si v tejto veci neplnia svoje povinnosti všetci tí, na činnosť ktorých sa skladáme my, občania a daňoví poplatníci,  aká je to demokracia, vláda občanov, keď zištné záujmy jednotlivcov vládnu nad záujmami spoločnosti, aké hodnoty a akú víziu budúcnosti vyznáva štát, mesto či obec, ktoré takéto správanie tolerujú, ba podporujú? Čo treba na to, aby to bolo inak?

Zmeniť sa musí prakticky všetko a každý. Ale zodpovednosť je diferencovaná a rastie priamo úmerne s výškou  postu, ktorý zastávame a významom funkcie, ktorú v tejto hre o pamiatky, krajinu a kultúrne dedičstvo, ale aj o spravodlivosť, ľudské práva, demokraciu a budúcnosť plníme.

(Autor je geograf a environmentalista)