„Nič tak nemôže oslobodiť ľud negramotný tento z týchto bludných názorov a vytrhnúť tie státisíce Slovákov z ich úplnej nevedomosti ako časopis - Ľudevítom Štúrom v umiernenom, dobrom duchu redigovaný, ktorý by rozvetveným slovenským miliónom kládol na srdce dobré zámery vlády (...) V najhlbšej pokore a oddanosti trvajúc poslušný služobník Ferstl, v. r., Viedeň, 27. decembra 1844."
Naša minulosť
Spisovná slovenčina povstala z nárečia, nie z jazyka vzdelancov (bernolákovčina), nie z jazyka cirkevných obradov (jazyk prekladu biblie), ako to bolo u mnohých európskych národov. Povedané jazykom politiky - nebola na to politická vôľa.
Zato pod žiadosť za uznanie turčianskeho nárečia adresovanú viedenskému dvoru sa podpísalo štyridsaťšesť turčianskych zemanov. Ľudovít Štúr si dokázal zabezpečiť aj podporu vplyvného kléru i laikov pri dvore. Dokonca aj priaznivý posudok tajnej polície, ako vyplýva z citovaného.
Aj keď nám niektoré jeho verše môžu dnes pripadať ako úsmevné veršovníctvo, je potrebné vysloviť autorovi tejto politickej stratégie uznanie. Obdiv. Dosiahol, čo chcel, a pre Slovákov urobil veľa, predovšetkým na politickom poli. Skrz jazyk, hoci o jazyk až tak veľmi nešlo. Ba temer vôbec. Aby však mohol vzniknúť slovenský politický národ, musel najskôr vzniknúť ako kultúrne súrodé spoločenstvo. Musel sa vylúpnuť z uhorského národa. Historického, kultúrneho i politického. Toto máme definitívne za sebou. Poľský maršal Pilsudski povedal: „Kto si neváži svoju minulosť, nezaslúži si prítomnosť a nemá právo na budúcnosť." Nech by naša minulosť bola akákoľvek, inú nemáme. Ak ju budeme preparovať, aj naša prítomnosť bude len taká - vykastrovaná. A počul už niekto o tom, žeby sa kastráti vedeli prirodzene množiť?
Turčianske nárečie už prekonalo hendikepy jazyka ľudu. Do slovenčiny je preložené a prebásnené temer všetko podstatné zo svetového literárneho dedičstva, pribúdajú suverénne preklady z moderných a súčasných literatúr, pôvodná literárna tvorba sa rozvinula vo všemožných podobách a žánroch, svoje sociolekty majú jednotlivé spoločenské vrstvy, slang vzniká a odumiera spolu so svojou generáciou (čo bolo v sedemdesiatych rokoch betálne, je dnes kúlové a brutálne).
Slovenčina prežila kominterny, chozraščoty a ostatné kolchozníctva dovlečené do jazyka spolu s boľševickými metódami riadenia spoločnosti i jazyka. Stále dokáže pružne a bez narúšania svojich základov reagovať na technologický, spoločenský i politický vývoj (máme v jazyku prítomný počítač aj písičko, negociátora aj vyjednávača, prasačiu i prasaciu patáliu), keď tu zrazu - bum! Jazykový zákon!
Proti vôli
Jazyk je politikum. Hrozné však je, že jediné, na čo sa zmôže vládna verchuška, je zákonná norma definujúca postihy tým, ktorí sa voči slovenčine prehrešia. Takéto myslenie je príkladom kultúrneho barbarstva najhrubšieho zrna. To nie je vlastný gól, to je uterák v ringu!
Slovenčina predsa nie je na lopatkách. Keby bola, nezachránil by ju žiadny reštrikčný zákon, takto sa totižto jazyku nepomáha. Spomeňte si na vybrané slová, diktáty a povinné čítanie: sú to tie momenty, pre ktoré si radi prečítate Válka, Rúfusa, Vilikovského, Tatarku? Represívny jazykový zákon je len ich korunou. Apropo - ak niekto z našich špičkových politikov vie, kto je autorom veršov „démon kýs škaredý/ chvost vlečúc po zemi/ ko mne sa priplazil/ do ucha šepce mi," pred tým sa hlboko ukloním. Ak sa taký medzi tými škaredými démonmi nájde, pokojne vrátim diplom učiteľa slovenčiny.
