Minister školstva Mikolaj informoval o výsledkoch komplexných akreditácií vysokých škôl. Ich zmyslom a jediným konkrétnym výstupom je rozhodnutie, ktoré inštitúcie si ponechajú postavenie univerzity a stanú sa súčasťou našej akademickej elity. Potom dostanú od štátu aj lepšie podmienky na rozvoj, a to nielen finančné.
Kvalita je najboľavejším miestom slovenských škôl, takže dôraz na jej zlepšovanie možno len privítať. Pozrime sa však na to, či práve megabyrokratické cvičenie typu komplexná akreditácia oddelila zrno od pliev.
Najskôr fakty. Slovensko dnes nemá v svetovej univerzitnej elite žiadneho zástupcu. Ak si pozrieme dva najprestížnejšie rebríčky najlepších univerzít sveta, Poliaci majú v prvej päťstovke troch zástupcov, Česi jedného, Maďari jedného či dvoch a dokonca aj Slovinci tam prenikli. Len od nás nič.
Za týchto okolností by radikál povedal, že asi do elity nebudeme zaraďovať nikoho a môžeme komplexnú akreditáciu nenákladne skončiť. Realista by však namietol, že musíme začať s tým, čo máme, vybrať to najlepšie a kultivovať ako anglický trávnik. Vzniká preto otázka – ktoré inštitúcie na Slovensku vykazujú šancu byť raz súčasťou svetovej či aspoň európskej elity?
Minister školstva nám v hľadaní pomohol, keď v správe o stave vysokého školstva za rok 2008 vybral ukazovatele, ktoré zjavne považoval za najlepšie dôkazy kvality. Ide na jednej strane o schopnosť publikovať v prestížnych karentovaných časopisoch a na druhej robiť objavy, ktoré sa oplatí patentovo alebo inak chrániť. Nejde o jeho výmysel. S menšími zmenami sa používajú všade na svete.
Pri pohľade na tieto čísla sú závery vzácne jednoznačné. Štyri vysoké školy – Univerzita Komenského, Slovenská technická univerzita, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika a Univerzita veterinárneho lekárstva – produkujú viac ako 80 percent celej vysokoškolskej vedeckej produkcie, hoci majú menej ako tretinu všetkých zamestnancov. Žiadna iná vysoká škola sa na ne nechytá ani v absolútnych číslach, ani pri prepočte na počet zamestnancov.
