Pretože zabúdanie naozaj nie je ortieľ a už vôbec nie spravodlivý, len vlnenie piesku v púšti. A ten ako vo filme pohltí krásneho hrdinu rovnako ako odpudzujúceho podliaka.
Preto posmrtné vydanie Roznerových Siedmich dní do pohrebu (PT Marenčin, 2009) mnohých, najmä tých mladších, dokonale zaskočilo. („Pre mňa súkromne hodnota slovenskej prózy touto knihou veľmi výrazne stúpla," hovorí povedzme Jana Juráňová). No autor sa im z nekaždodenného textu vynára ako priezračný tieň. Vedia o ňom len to, čo o sebe s trpkou iróniou sám napísal.
Keď totiž roku 1976 emigroval, tupá normalizačná moc sa nám ho i s jeho krátko predtým zosnulou ženou Zorou Jesenskou usilovala vytrhnúť nielen zo srdca, ale s barbarskou dôslednosťou i z učebníc a edičných plánov. A príslovečná ľahostajnosť, ktorá nám nahrádza národnú pamäť, dodnes nepocítila potrebu vrátiť ich tam, kam patria.
Ján Rozner však nikdy nebol tieňom. Ani v živote a už vôbec nie v ktorejkoľvek z tvorivých disciplín, do ktorých ho zavial nepokojný talent. V mladosti rigorózny ľavičiar (lenže kto ním v tom čase nebol?) v zrelom veku vždy na správnej strane barikády rovnako ako Zora Jesenská. Nepísal často, no jeho analýzy patrili do prvej ligy slovenskej kritiky.
