Nástup Štefana H. do kresla ministra spravodlivosti, ako aj jeho návrat do funkcie predsedu Najvyššieho súdu je príčinou, že situácia aj pomery v tretej moci sa čoraz častejšie stávajú aj predmetom verejnej diskusie. To, prirodzene, nie je vôbec na škodu, ale iba vtedy, keď sa diskutuje bez silných slov a krvavých očí.
Nepochybne, tretia moc je v svrabe. To však nie je záležitosť iba niekoľkých posledných dní týždňov alebo mesiacov, ale jav takpovediac trvalý. Nie však trvalo udržateľný, a to aj napriek tomu, že na zlepšenie stavu ešte ani len nesvitá. Na tom nič nemení ani dokument Päť viet stovky sudcov, ktorý síce možno z podstaty veci oceniť, ale s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou možno zároveň potvrdiť, že väčšina ich kolegov - takzvaných ctihodností - ich čoskoro prevalcuje. Mlčaním. Zdá sa byť istou výhodou, že táto mlčiaca väčšina sa neozýva ani vtedy, keď ide o vskutku škandalózne správanie inej skupinky sudcov reprezentovanej v súčasnosti najmä Štefanom H. a pod jeho tichým vedením. Ale nie je to tak.
Po nástupe Štefana H.
Isteže, niet dnes nič ľahšie, ako postaviť sa za jednu, druhú alebo tretiu skupinu sudcov. Problém to však ani náznakom nevyrieši a tak ako ho nevyriešili predchádzajúce vlády, nevyrieši ho dupľom ani súčasná. Dupľom preto, lebo nestrannosť a nezávislosť súdov ohrozila podobne ako ústavodarca v roku 1992, keď do zákona zákonov zakomponoval štvorročné, tzv. skúšobné volebné obdobie sudcov. Systémom buď bude sudca poslúchať alebo nebude do funkcie sudcu na doživotie prevolený, si politické strany zabezpečili ich potrebnú lojalitu.
Očividne, tutlajúce problémy v tretej moci sa ukázali v plnej nahote až po rešpektovaní vulgárneho nápadu Vladimíra Mečiara urobiť zo sudcu ministra spravodlivosti. Premiér Robert Fico si návrh koaličného partnera osvojil a prezident jeho návrh akceptoval. A to aj napriek ústave, ktorá od roku 2001 hovorí, že „výkon funkcie sudcu je nezlučiteľný s funkciou v inom orgáne verejnej moci". Možno sa sporiť o tom, čo slovo výkon v citovanej vete znamená, ale je isté, že cestovaním Štefana H. z moci súdnej do moci výkonnej a späť prišlo k porušeniu deľby moci, systému bŕzd a protiváh a jedného z princípov právneho štátu.
