Nočná mora Roberta Fica

Podľa bývalého disidenta Fedora Gála, keby neprišiel november 1989, Robert Fico by bol jeden lojálny poslušný nomenklatúrny komunistický káder. Gál presne vystihol dôvod hysterickej zloby, s akou Fico a jeho pobočník Paška včera na revolúciu spomínali – aj keď asi trochu inak, než chceli.

Nejde len o to, že Fico pravdepodobne dúfal, že to dotiahne aj vyššie, než na nomenklatúrneho kádra – raz možno aj na člena Ústredného výboru, aby sme hneď neskromne nemysleli na post najvyšší. A aj keby nie, byť nomenklatúrnym kádrom, povedzme takým krajským tajomníkom strany, tiež nebolo na zahodenie.

Neobmedzený pán časti Slovenska, pred ktorým sa všetci trasú, poklonkujú mu a jeho najťažšou prácou je preberanie kytíc od ošatkovaných pionierov, to budem raz ja, sníval mladý nádejný študent Fico pri prezeraní si maltských pamätihodností.

Akosi sa to však zvrtlo a zvlčilá „hŕstka intelektuálov“ (Paška) ho o vysnívaný život pripravila. Nie že by sa v nových pomeroch stratil, spolu so súdruhmi Paškom a Gašparovičom si aj v nich nahrabal veľa moci a materiálnych statkov. Nie je to však ono.

Ako všemocný komunistický krajský tajomník by si oboje predsa len dokázal užívať lepšie, nikto by ho neotravoval, verejne nekritizoval, nikto by sa neodvážil pýtať na nejakú vinicu, byt pre mamu a čokoľvek iné, k čomu by vtedy navyše stačil jeden telefonát a nebolo by treba všelijakých právnych čachrov, aby sa to zakrylo.

Síce by musel sám občas poklonkovať smerom nahor, na to si však už stačil zvyknúť a nijak mu to neprekážalo. Asi by sme pre týchto pánov naozaj mali mať viac pochopenia. Na rozdiel od nás sa pre nich v novembri 1989 žiadny zlý sen neskončil. Oni sa vtedy naopak do svojej privátnej nočnej mory prebudili. A neskončila sa pre nich dodnes.