So zoštátňovaním jazyka začala Matica slovenská, ktorá podala šovinistický návrh jazykového zákona. Vládna koalícia, vedená VPN-kou, išla vyrážať klin klinom a SNR prijala jej protinávrh, ktorý slovenčine priznal status úradného jazyka.
Nebol to dobrý zákon, bol iba menej zlý ako matičný návrh. Keď HZDS v r. 1992 vyhralo voľby, dalo si odhlasovať ústavu, v ktorej už malo zakotvenú slovenčinu ako štátny jazyk. V r. 1995 si nacionalisti v mečiarovskej koalícii presadili Zákon o štátnom jazyku. Ten je koncepčne podstatne tvrdší, šovinistickejší ako pôvodný matičný návrh, ktorým sa to začalo.
Štátny majetok
Taká je teda genéza a podstata dnešnej podoby Zákona o štátnom jazyku, o ktorej opäť vedieme vášnivé spory doma i vo svete. Ten zákon je zlý a priori, lebo z jazyka robí „štátny majetok", predmet úradnej reglementácie - a tým aj šikanovania svojich občanov, ktorí ho užívajú. Bol by primeraný pre totalitnú spoločnosť, kde štát pchá nos do všetkých sfér života svojich občanov, je však ako päsť na oko pre modernú demokraciu. Kde ho majú, tam sú s ním problémy.
Slovenskú republiku vytvára politické spoločenstvo všetkých jej občanov. Nie náboženské spoločenstvo katolíkov, ani nie jazykové spoločenstvo slovensky hovoriacich ľudí, a rovnako ani nie etnické spoločenstvo Slovákov, žijúce na jej území. Práve preto štátnym občanom môže byť katolík či luterán, jeho materinským jazykom môže byť slovenčina i maďarčina, práve preto je ním nielen etnický Slovák, ale aj etnický Maďar či Rusín.
Považovali by sme za absurdné, keby politická reprezentácia teraz, v 21. storočí rozhodla, že jej štátnym náboženstvom bude výlučne to rímskokatolícke. Neobstál by argument, že katolíci v nej tvoria vyše 60- a spolu s ostatnými kresťanmi 80-percentnú väčšinu. Rovnako absurdné a nedemokratické by bolo rozhodnutie, že na štátne občianstvo tu majú nárok iba príslušníci slovenského národa, tiež s podobnou väčšinou. Krajiny, v ktorých ešte dnes jestvuje štátne náboženstvo a etnicky viazané štátne občianstvo, považujeme za odstrašujúci, a nie za nasledovania hodný príklad.
Ustanovenie jedného štátneho jazyka v mnohojazykovom spoločenstve občanov však nie je o nič menej diskriminujúce, ako by bolo ustanovenie jedného štátneho náboženstva v spoločenstve veriacich rôznych denominácií alebo monoetnické vymedzenie štátneho občianstva v takej mnohoetnickej spoločnosti, aká žije na Slovensku.
