Zasa som jeden z posledných. Už niekoľko dní mám domov na Facebooku. Dnes mi prišiel pozdrav: „No keď už aj Ty si tu, tak je na FB asi fakt každý..."
Viem, že je to nielen veľký časopožierač, ale že sa tam skrývajú ďalšie úskalia, o ktorých ani netušíme, resp. iba tušíme. Ale pokladám si za svoju spisovateľskú povinnosť preskúmať tento terén. Mal som možnosť založiť si fanúšikovskú stránku, keďže medzi celebritkami je aj rubrika spisovateľ. Ale pripadalo mi normálnejšie zaradiť sa medzi obyčajných.
Zaujal ma slovník tohto fenoménu. Napríklad „LM potvrdila vaše priateľstvo". Priateľstvo sa potvrdzovalo v mojom živote iným spôsobom: takpovediac rukolapne, a nie kliknutím myši. Alebo: „Katka zdieľa so všetkými iba niektoré informácie zo svojho profilu." Nerobíme to všetci? Ako radi ukazujeme iba vybrané časti našich životov, našu krajšiu tvár.
Alebo sa zjaví, pred očami celého sveta, takýto oznam: „Daniel a Matej sú odteraz priatelia." S Matejom sme priatelia dávno, ale teraz je to za(face)bukované. Bude sa dať pridať aj opravená verzia: „Daniel a Matej už viac nie sú priatelia, pretože jeden sa zachoval voči tomu druhému ako chrapúň?" A ako sa mám tváriť, keď stretnem nejakého facepriateľa na ulici? Pozdraviť ho? A tykať mu internetovo?
