Európsky súd pre ľudské práva protiprávnosť krížov v talianskych verejných budovách dôvodil tým, že porušujú Dohovor o ochrane základných práv a slobôd v článku 9, ktorý hovorí o slobode myslenia, svedomia a vyznania, a v článku 1 prvého dodatkového protokolu, kde sa hovorí o práve na nábožensky neutrálne vzdelanie a práve rodičov vzdelávať a vychovávať svoje deti v súlade s ich presvedčením.
Kritici tohto rozhodnutia bijú na poplach. Kríže v talianskych štátnych školách a iných verejných budovách však treba vnímať v konkrétnom talianskom historickom a spoločensko-politickom kontexte.
Prepojenie štátu a náboženstva
Dobytím Ríma v roku 1870 došlo k definitívnemu zániku pápežského štátu v jeho dovtedajšej teritoriálnej a politickej podobe. Tým sa vyostril politický spor medzi pápežom a talianskym kráľom. Tento spor, známy ako Rímska otázka, sa skončil až Lateránskymi zmluvami roku 1929, ktorými bol nie teritoriálne, ale politicky znovuvytvorený a uznaný pápežský štát Vatikán. Konkordát, ktorý bol súčasťou týchto dohôd, potvrdil pozíciu rímskokatolíckeho náboženstva ako štátneho náboženstva.
Umiestňovanie krížov v školách a iných verejných budovách v Taliansku bolo zavedené zákonom z roku 1924 za vlády Mussoliniho Fašistickej strany. Bol to jeden z krokov k upokojeniu vzťahu štátu a pápežstva. Bol v súlade s vtedajším talianskym právnym poriadkom a bol praktickým vyjadrením politického prepojenia medzi štátom a náboženstvom.
Podobne ako predstavitelia väčšiny rodiacich sa autoritatívnych režimov v moderných dejinách aj Mussolini mal záujem na tichej podpore či nekritickom tolerovaní svojej politiky zo strany cirkevných autorít. Tiché tolerovanie mohlo legitimizovať jeho politiku v očiach väčšinového veriaceho obyvateľstva. Tento kontext bol pre umiestňovanie krížov zrejme rozhodujúci.
Preto v súvislosti s otázkou krížov v štátnych školách odvolávanie sa na kresťanské tradície talianskeho štátu nezodpovedá celkom skutočnosti. Navyše, pri odvolávaní sa na tradíciu by sa nemalo zabúdať aj na skompromitovanie kríža v dejinách.
Zmena ústavou
Po vojne sa Taliansko stalo parlamentnou republikou a jej ústava z roku 1948 bola štandardnou ústavou sekulárneho štátu bez väzieb na akúkoľvek ideológiu či náboženstvo. Hoci zrušila privilegované postavenie rímskokatolíckeho náboženstva, v praxi pretrvali niektoré prvky historickej previazanosti štátu a náboženstva, ako napríklad kríže vo verejných budovách. Pretrvali však bez ústavného podkladu a zotrvačne, pretože väčšinovému katolíckemu obyvateľstvu neprekážali, neboli predmetom protestov a nikto neriešil ich konformitu s novým ústavným zriadením.
