Medzičasom už zrejme bývalý predseda Rady Konferencie biskupov Slovenska pre vedu, vzdelanie a kultúru sa v ňom vyjadril k prebiehajúcemu Roku kresťanskej kultúry. Ide o „príležitosť nefinancovať všetko možné aj nemožné, ale aby sa aj v kultúre a umení vykryštalizovalo to najcennejšie". Tým myslí tvorbu, ktorá sa pozdáva jemu.
Súčasné slovenské umenie podľa neho „už ani nie je humánne". Pravdepodobne sa stalo robotickým, ale ja kade-tade po galériách ako na potvoru nachádzam len diela vytvorené bytosťami z mäsa a kostí. Zjavne som sa vyskytoval na nesprávnych miestach, pretože monsignor si pozrel výstavu, kde na videu „nejakí muži bili do krvi ďalšieho človeka". Škoda, že pán neuviedol, kde sa „úpadkové javy" dali vidieť, hneď by som tam zašiel, aby som sa poučil. Možno šlo o inscenáciu motívu z Biblie, kde sa brutálnych scén nájde neúrekom.
S Katolíckou univerzitou v Ružomberku sa pán Rábek dohodol, že ukáže „modely kresťansky zvládnutého života v rozličných sférach a situáciách, napríklad matku v domácnosti". To treba, pretože ženy sa nevedia vpratať do kože, neustále samostatne rozmýšľajú, pracujú, rozhodujú a celkovo je ich svet „veľmi rozbitý a všeličím poznamenaný". Väčší priestor dostanú umelci ako jezuita Marko Rupnik alebo Mikuláš Klimčák, ktorý do tapisérií votkal celú históriu slovanstva a svätého Gorazda namaľoval so slovenským štátnym znakom. Potom nastane „pozvanie do duchovnej skutočnosti", čo je pekný oxymoron.
