Tak nám teda zabili ministerstvo..., povzdychol by si Dobrý vojak Švejk. Veď hej: chrániť treba v prvom rade životné prostredie a až potom úrady na jeho ochranu. Keď niečo nefunguje, je vcelku jedno, pod akým názvom to nefunguje. Keď sa niečo tvári, že je niečím, čím nie je, potom je lepšie, keď to niečo vôbec nie je. Jestvuje skrátka iks dôvodov, pre ktoré sa môže zdať, že nášho ministerstva životného prostredia nie je škoda. Ale to je len prvý pohľad, príliš ovplyvnený tým, do akého katastrofálneho stavu sa tento rezort (až na výnimky) dostal.
Prvý pohľad neraz klame. Pozrime sa na tento akt systémovejšie a v kontexte aktuálnych výziev. Keď v roku 1990 vznikla Slovenská komisia pre životné prostredie - ako predchodkyňa MŽP - bolo to práve 20 rokov po vzniku podobných inštitúcií vo vyspelých krajinách, keď sa už aj u nás stalo zrejmé, že roztrieštená, nekoordinovaná starostlivosť o životné prostredie nemôže byť efektívna. Celé to urýchlila nežná revolúcia.
Predstava o takomto ústrednom orgáne v tom čase predpokladala jeho nadrezortné postavenie na čele s ministrom - podpredsedom vlády, prierezový charakter, koncepčno-kontrolno-regulačné - nie hospodárske - zameranie a celoplošné pôsobenie cez úrady miestnej štátnej správy pre životné prostredie. To sa v priebehu rokov 1990 - 1991 do značnej miery podarilo, aj keď neskôr sa podoba rezortu rôzne deformovala.
(Nad)rezort
Napriek tomu, ako a akí ľudia toto ministerstvo v ostatných rokoch viedli, je potreba samostatného a autoritatívneho (nad)rezortu životného prostredia v súčasnosti aspoň taká naliehavá, ako bola pred 20 rokmi. Jeho agenda za ten čas objektívne narástla a rovnako vzrástla aj potreba účinne regulovať aktivity ohrozujúce prostredie. Možno bez preháňania povedať, že tento (nad)rezort by mal patriť medzi najdôležitejšie a jeho kompetencie by sa mali posilniť (konštatoval to o. i. aj audit pred naším vstupom do EÚ).
Ochrana životného prostredia musí byť z logiky veci v určitej opozícii k hospodárskym aktivitám. Tam, kde iní majú zámery z krajiny čo najviac vyťažiť, ona musí chrániť a regulovať. Ak teda integrácia, tak napríklad s územným plánovaním, ale určite nie podriadenie hospodárskemu rezortu. Prírodné zdroje (pôda, voda, lesy a ďalšie) sú súčasťou životného prostredia a ich ochrana a udržateľné spravovanie pod jednou strechou má tiež svoju logiku.
