Deň vládnej kapitulácie

Výkonná moc pod nátlakom uznala, že je povinnosťou štátu dodržať medzinárodný dohovor, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný - bez jedného mesiaca - už štyri roky.

Piaty február 2010 nebol na Slovensku obyčajným dňom, lebo to bol deň vládnej kapitulácie. Výkonná moc pod nátlakom uznala, že je povinnosťou štátu dodržať medzinárodný dohovor, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný - bez jedného mesiaca - už štyri roky. Teraz je dôležité, či príklad, ktorý dala vláda vynútenou kapituláciou, budú nasledovať aj všetky štátne orgány.

Viaceré európske krajiny podpísali v júni 1998 Aarhuský dohovor, ktorým poskytli verejnosti tri dôležité práva. Vo veciach, ktoré sa týkajú životného prostredia, majú občania právo o nich vedieť, majú právo zúčastniť sa na rozhodovaní o týchto záležitostiach a majú právo domáhať sa v nich nápravy súdnou cestou. Európska únia ako civilizované spoločenstvo transponovala obsah Aarhuského dohovoru do svojich smerníc - normálne krajiny totiž podpisujú medzinárodné zmluvy preto, aby ich dodržiavali. Slovenská republika, žiaľ, medzi takéto krajiny nepatrí.

Aarhuský dohovor tu nadobudol účinnosť 5. marca 2006, ale republika si štyri roky neplnila povinnosť. Ako signatár dohovoru neupravila svoj právny poriadok tak, aby bol v súlade s medzinárodnou zmluvou i s príslušnými smernicami Európskej únie. Plniť dohovory iba preto, lebo sme ich podpísali, to sa ešte stále nepovažuje na Slovensku za povinnosť.

Dôvod, prečo vláda Roberta Fica náhle zmenila svoj prístup, je všeobecne známy a kabinet ho v dôvodovej správe zoštylizoval priam bravúrne: „Schválením vládneho návrhu zákona... sa zabráni značným hospodárskym škodám spôsobenými nesúladom právnych predpisov Európskej únie s právnym poriadkom Slovenskej republiky." Tento štát prestal ignorovať svoje záväzky, lebo by prišiel o miliardy eur. Republika, ktorá plní to, k čomu sa sama zaviazala, iba pod hrozbou sankcií, nie je právny, ale darebácky štát. V takej republike sa ťažko žije ľuďom, ktorí od štátnych orgánov žiadajú, aby sa správali podľa toho, k čomu sa štát zaviazal. Preto sa ťažko žije aj Pezinčanom.

Aktivisti, bojujúci proti skládke, od štátnych orgánov žiadali, aby sa k nim správali ako k účastníkom konania, lebo na to majú - podľa Aarhuského dohovoru - právo. Nielen orgány štátnej správy, ale aj krajský súd ich požiadavku ignorovali. Pritom v ústave je článok,  že „medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb... majú prednosť pred zákonmi". Najvyšší súd síce vyniesol rozsudok, ktorý to napravil, ale jeho účinky odstránil Ústavný súd rozhodnutím o odklade vykonateľnosti - a ešte ho aj odmietol zverejniť. Ako upozornil právnik Peter Wilfling, Ústavný súd tým porušil článok 9, ods. 4 Aarhuského dohovoru, ktorý stanovil, že súdy musia umožniť verejnú prístupnosť všetkých súdnych rozhodnutí, ktoré podliehajú tomuto dohovoru. Pezinská skládka mu určite podlieha.

Vláda začala rešpektovať záväzok štátu, lebo musela. K tomu, aby štátne orgány i súdy museli rešpektovať dohovor, lebo je to záväzok štátu, máme asi tak ďaleko, ako k civilizovanej krajine.