Prezident polovice

Tymošenkovej snaha spochybniť výsledky ukrajinských volieb nemá veľkú šancu nielen preto, lebo boli oproti tým, čo odštartovali oranžovú revolúciu, výrazne poctivejšie. K novej revolúcii, ktorú spomína, by Ukrajinci museli vnímať situáciu ako boj dobra so zlom. Sama sa však výrazne zaslúžila o to, aby hlasovanie bolo len voľbou medzi väčším a menším zlom, čo ľudí na nohy nepostaví.

Výsledkom volieb je každopádne Európa bez Ukrajiny, čo by platilo, aj keby vyhrala spanilá Julia. Nejde len o pochopenie oboch pre záujmy Moskvy. Tymošenková by tiež nepresadila reformy, ktoré Ukrajinu dostanú z priepasti a bližšie k Európe. Je pochopiteľné, ak v tamojšej mizérii prekvitá viera v mesiášov, Tymošenková ním však určite nie je. Zásadné reformy nie sú v jej záujme, a najmä v záujme finančných oligarchov, čo ju tiež držia pod krkom.

Janukovyčovým nadradeným ja sú okrem oligarchov aj Rusko a jeho tajné služby. Ukrajinu povedie bývalý kriminálnik, čo sedel za lúpež a znásilnenie, ktorý by v slušnom európskom štáte na post prezidenta ani nepomyslel. Najviac od neho možno očakávať, že bude so Západom udržiavať viac­menej korektné vzťahy v miere vyhovujúcej jeho šéfom i jemu samému. Už len preto, aby mal voči Moskve nejaký manévrovací priestor. Že neohrozí tranzit energie a Ukrajina nebude druhým Bieloruskom, že aj ďalšie voľby budú aspoň približne slobodné.

A v neposlednom rade, že urobí niečo, aby zmieril východ a západ krajiny, ktorej rozpad sa zo sféry katastrofických scenárov a hrozieb dostal medzi reálne, i keď stále menej pravdepodobné prognózy. Aj tieto voľby totiž potvrdili, že je Janukovyč prezidentom maximálne polovice Ukrajiny a tá druhá v ňom vidí len nepriateľa, od ktorého sa chce dostať čo najďalej.