Účastníci grotesky

Premiérovi sa podarilo urobiť grotesku z kauzy, ktorá by inde zásadne menila pomery na politickej scéne. Počnúc cestou do Švajčiarska, končiac vedomým kladením nesprávnych otázok.

Urobiť z financovania strán, teda kauzy, ktorá láme v krížoch nejednu demokraciu, čistú grotesku, na to treba tvorcu agendy, akým je Fico.

Cesta do Švajčiarska za účelom „nájsť nový spôsob právnej úpravy výmeny informácií (...)", ktorú ohlásil, je najnovší dôkaz, ako premiérovi leží na srdci transparentnosť partajných peňazí a vôbec mravnosť na Slovensku. Počnúc majetkami koaličných partnerov a končiac napríklad topoľčianskou tlačiarňou je dôkazov už toľko, že kombinácia túžby zašliapnuť SDKÚ až do zeme a margarínu na vlastnej hlave je špecifickou variáciou na motívy kto druhému jamu kope...

Vo Švajčiarsku, nielen v Interblue, Fica už netrpezlivo očakávajú, veď kto iný ako predseda vlády by mal snoriť po čiernych kontách opozičnej strany a „negociovať" právne postupy. Ešteže spomenul Merkelovú aj s tou slávnou disketou s menami 1500 nemeckých daňových delikventov. Z tej bolo doteraz testovaných päť prípadov na overenie, takže Fico - ako obvykle - vôbec neblufuje, keď hovorí o informáciách, že „sú na tej diskete aj nejakí slovenskí ľudia s obrovskými účtami". Áno - Magalovi to už ohlásila nemecká tajná služba. Štyria z piatich, ktorých zistili, sú Slováci...

Hlavne, že Fica berie publikum vážne. Veď je to premiér, nie klaun. Na strane druhej, niežeby netušil o rizikách pre seba a Smer, ktoré ťah na devastáciu SDKÚ prináša. „Pranie špinavých peňazí" ako leitmotív, čo stále opakuje, môže byť aj marketingová voľba, keďže znie veľmi zvučne. Avšak legalizácia príjmov z trestnej činnosti je „iba" sekundárna skutková podstata pri indíciách, čo máme na stole. Prvotnou je tá trestná činnosť, z ktorej sa legalizujú, a tou sú podozrenia, že v schránkach a na účtoch v zahraničí kolujú peniaze súvisiace s rozhodovaním v politických funkciách. Teda korupčné.

Veľkú pozornosť si zaslúži, ako veľa hovorí Fico o „praní", čo je pre mnohých abstrakcia, a ako málo, teda vôbec, o utajenej identite pravých vlastníkov fantómových firiem. Pričom tu leží kľúč k pochopeniu deja, respektíve toho, z čoho je „dej" najmä podozrivý. Zdôrazňovanie anonymity by totiž navádzalo na tie správne otázky v kauzách Interblue, Prima Printu či napríklad Ibertaxu.

Príznačné je, že podobne sa s „problémom" vyrovnáva i Stanislav Janiš, ktorý sa kolegu Richtera zo Smeru (exSDĽ) sugestívne pýta, „ako vy viete, že peniaze, za ktoré vybudoval SkyToll mýto, sú čisté? A cez štát ich prepral (...)". Veľmi dobre. Že by Janiš netušil, že prvostupňovým deliktom v kauze mýta nie je čistota peňazí, ale to, kto je ukrytý v „škrupinke z vajíčka" (Vážny), teda koncový beneficient prevádzky?

To, že Smer a SDKÚ sa mlátia hlava-nehlava, je optická ilúzia. Nepriamym dôkazom je, ako sa štítia pomenovať kľúčové podozrenie.