Máločo tak vie v skratke vystihnúť stav (reformy) slovenského vysokého školstva ako posledná novela z dielne poslanca Smeru Mojmíra Mamojku.
Nejde ani tak o to, že ukazuje na úplnú myšlienkovú vyprázdnenosť vládnej strany v tejto oblasti, keď jediným jej expertom je, mierne povedané, veľmi kontroverzný „akademik" stelesňujúci hneď dva z najkritizovanejších fenoménov dnešných čias (lietajúci profesori a nové vysoké školy nejasnej kvality). Ostatne, čo je horšie, jeho nápad podporili aj strany, ktoré o osud našich univerzít preukazovali väčší záujem.
Proti sú rektori i minister
Zaujímavejšie je, že sa toľko hovorí o novele, ktorá ani v najmenšom neovplyvní kvalitu nášho školstva. Jej najdiskutovanejším bodom je posunutie hranice veku garantov na 70 rokov za stavu nedostatku mladších profesorov.
Proti sa postavili rektori a i sám minister. Rektori dobre vedia, že novela oslabí tlak na omladzovanie pedagogického zboru. Presnejšie, pripraví ich o barličku, ktorá im pomáhala na omladzovanie tlačiť. Jej vonkajšia potreba však len ukazuje na systémovú poruchu v našom školstve (voľbou akademických funkcionárov počnúc!).
Postoj ministra je ešte zábavnejší. Pripomína človeka, ktorý zabil svojich rodičov a potom žiada o zhovievavosť, keďže je sirota. Bol to predsa tento minister, ktorý sa smutne preslávil zdržovaním pri vymenovávaní profesorov (ak dobre rozumiem stanovisku generálneho prokurátora, nad rámec zákona).
