Do ostatnej relácie O 5 minút 12 si vybral partnera nanajvýš dôstojného a odvážne s ním diskutoval o nezamestnanosti, kríze, sociálnych problémoch, eure a o všeličom inom. Nebol namosúrený ako obvykle, neskákal do reči, nebol agresívny, nehádzal na partnera hromyblesky, nepoužíval nelichotivé epitetá.
Naopak, pôsobil uvoľnene, nechal partnera dohovoriť, nezabudol ho po každý raz pochváliť a sám zas pokojne vysvetlil svoje stanovisko ku ktorejkoľvek moderátorovej háklivej otázke. Beseda ako vyšitá z veľkej knihy korektného politického dialógu.
Ukázala, že premiér vie byť aj distingvovaným politickým partnerom, že mu nie sú cudzie pravidlá slušného správania, že keď chce, dokáže sa povzniesť nad používanie takých lacných trikov eristickej dialektiky, ako sú demagógia, dryáčnictvo, odvádzanie od témy či podpásové údery.
Rafinovanosť tejto televíznej besedy spočívala v tom, že sa tu zneužil formát relácie O 5 minút 12. To, čo sa tu tvárilo ako dialóg, boli vlastne iba dva monológy dvoch premiérov dvoch susedných krajín. Ficovým partnerom bol totiž poľský premiér Donald Tusk.
