Deň 14. marec každoročne otvára diskusiu, ako vnímať samostatný slovenský štát z rokov 1939 až 1945. Názory sú stále zväčša polarizované, jedna časť historikov toto obdobie vytrvalo haní, druhá ho sebavedome chváli.
Podobne vyzerajú postoje bežných ľudí. Odhliadnuc od toho, ako vyhodnotiť túto dilemu, zaujímavá je určite otázka, či existuje súvis medzi vtedajšou prvou a súčasnou druhou Slovenskou republikou. Ja si myslím, že áno.
Prvá Slovenská republika mala veľa chýb. Existovala z vôle Hitlera, mala tuhý autoritatívny, nedemokratický režim, viedla vojny, vyháňala vlastných občanov židovského pôvodu do koncentračných táborov.
Na druhej strane umožnila prvý raz mať vlastnú vládu, podporovala rozvoj kultúry a poskytovala obyvateľom na vojnové pomery pomerne slušnú životnú úroveň.
Pochybnosti o návrate k Československu
Preto napríklad v rokoch 1943 a 1944 väčšina Slovákov neuvažovala o obnovení Československa. Dokonca i vedúci komunista Gustáv Husák v lete 1944 písal do Moskvy: „Keby mal tento štát iný obsah a bol vedený iným režimom, nehovoriac o zámene spojencov, nedalo by sa zo slovenského stanoviska proti nemu nič namietať. Niet divu, že tu u statočných ľudí vznikajú veľmi vážne hnutia vymeniť režim, dať štátu sociálnu náplň, ale štát ponechať. Uvádzame to kvôli úplnosti, aby bolo zrejmé, že Londýn, ktorý strieľa na štát a jeho samostatnosť a myslí, že aj tým strieľa na režim, strieľa vedľa."
Komunisti sa neskôr priklonili k obnoveniu Československa, ale určitý čas koketovali dokonca so zámerom vytvoriť socialistickú slovenskú republiku a včleniť ju do Sovietskeho zväzu.
Myšlienka samostatnosti pretrvávala v hlavách ľudí aj po obnovení Československa v roku 1945. Jedným z jej prejavov bolo hnutie Pražskej jari v roku 1968, ktoré sa spustilo odstavením najvyššieho straníckeho predstaviteľa Antonína Novotného, človeka, ktorý videl v Slovákoch nacionalistov. Najmä to nadmieru pobúrilo Alexandra Dubčeka, ktorý ho začal otvorene kritizovať a neskôr ho vystriedal na najvyššom poste.
Jedným z dôsledkov Dubčekovej politiky bolo obnovenie krátkej povojnovej česko-slovenskej federácie, i keď väčšina ustanovení ostala iba na papieri a dokázala, že v komunistickom štáte je funkčná federácia neuskutočniteľná.
NEZES a NÁRUS
Práve z reformných a federalistických komunistov z roku 1968 ťažilo hnutie, ktoré spustilo svoje aktivity na začiatku 90. rokov. Už na sklonku roku 1989 vzniklo Nezávislé združenie ekonómov Slovenska (NEZES), ktoré sa nápadne podobalo na Národohospodárske združenie Slovenska (NÁRUS) z 30. rokov minulého storočia, ktoré už vtedy žiadalo od Prahy rešpektovať osobitnosti Slovenska.
NEZES sa vyjadril, že aktivity niekdajšieho združenia NÁRUS viedli k „získaniu reálneho obrazu o funkčnosti a sebestačnosti slovenskej ekonomiky" a prispeli ku „konečnému rozhodnutiu o vyhlásení nezávislosti samostatnosti Slovenska v zlomových dňoch marca 1939".
Zo zoskupenia NEZES prišli na začiatku 90. rokov do Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) viacerí vplyvní členovia. HZDS najskôr volalo po dôslednom federatívnom usporiadaní Česko-Slovenska, neskôr hovorilo o konfederácii a napokon sa ako dominantný subjekt priklonilo k osamostatneniu Slovenska.
Vyše päťdesiat rokov predtým zohrala podobnú úlohu Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá trvala na federalizovaní štátu a neskôr, najmä pod tlakom vonkajších podmienok, priklonila sa k samostatnosti.
Manifest a Deklarácia
I keď v iných medzinárodných pomeroch - v roku 1938 to bolo tesne po oklieštení Československa o Sudety, v roku 1992 v pomeroch už federatívneho Česko-Slovenska - sled udalostí osamostatňovania bol podobný.
V októbri 1938, teda pol roka pred osamostatnením, vydala HSĽS, ku ktorej sa pridali aj ďalší, Manifest slovenského národa. Písalo sa v ňom: „My Slováci, ako samobytný slovenský národ, žijúci od vekov na území Slovenska, uplatňujeme si svoje samourčovacie právo, a preto dovolávame sa medzinárodného zagarantovania nedeliteľnosti svojej slovenskej národnej jednoty a nami obydlenej zeme."
