Mám kopec, volám ho Mordor. Ten kopec je nekonečný a nekonečne strmý. Keď ho bežím, je to taká morda, že nedokážem ani myslieť. Môžem len dýchať. Nič viac. Je to peklo. Je to Mordor. Na jeho konci, na vrchole, mám zaľahnuté v ušiach a v hlave také prázdno ako snehulienka.
Ešte len lapám po dychu, ale endorfíny sa mi už tlačia zvnútra do očí ako šťastnému psovi, v hlave sa prevalí to obrovské, týrané, lenivé zviera, čo konečne dostalo nažrať a ja už viem, že všetky zacyklené myšlienky sú prekopané, vyrvané von z hlavy aj s koreňmi a ja môžem nad niečím zase raz mávnuť rukou.
Ešte v časoch divadla Stoka, mi jeden hrubokrký esbéeskár povedal, keď sme počas koncertu stáli spolu pri bráne: „Ty príliš rozmýšľaš, to je tvoj problém." Pozrela som naňho - mal pravdu. Niežeby bol hlúpy, tento človek - pitbull bol chytrý ako americký vojak z akčného filmu. Vedela som, že má pravdu. Oskenoval ma.
Problém nás komplikovaných ľudí je v tom, že si nevieme veci len tak vyhodiť z hlavy. Vieme sa nad všetkým trápiť dlhšie ako je naozaj nutné. Pocity úzkosti sa zrazu zmenili na nespavosť a ja som jedného dňa nadránom vstala a obliekla si staré šušťáky ešte z mojej päťbojárskej mladosti a začala behávať.
