Tak znie jeden verš z básní Dezidera Bangu, ktoré sme pred desaťročiami uverejnili v košickom časopise Krok, lebo nás zaujali farebné, takmer audiovizuálne metafory, prostá konkrétnosť v symbióze s hlbokým citom a slovnou hudobnosťou rómskeho básnika.
Na záver stretnutia slovenských a českých disidentov na jar 1989 v Pukanci sme si pozvali rómsku kapelu pod vedením primáša pána Vlačuhu. Jeden významný český spisovateľ sa ma spýtal, či by bolo vhodné prilepiť muzikantom na čelo stokorunáčku, ako to poznáme z naivných filmov.
Vyslovil som domnienku, že peniaze zoberú s radosťou a servilným klaňaním sa, ale pomyslia si, že sme hlúpi gadžovia a primitívni barbari. Napriek biede, nedostatku vzdelanosti a iným neduhom sa v nich kdesi hlboko a tajomne, ako ich dávny pôvod, ukrývajú dôstojnosť, hrdosť a úcta, ba až akási noblesa, ktorú treba rešpektovať.
Ich citovosť, zvláštnu logiku myslenia a konania, vnútornú slobodu, obrazotvornosť, hravosť a zmysel pre rytmus, farbu a harmonickú melodickosť treba rešpektovať, vážiť si a neraz obdivovať. Lenže Európa považuje za vrchol kultúry a civilizácie „slobodu" urážať a ponižovať iné kultúry, napríklad oceňovať protimoslimské karikatúry.
My Romáci, Romovci či Cigáni, hovorí šedivý pán primáš už tretej generácie, žijeme spolu s vami niekoľko storočí s menšími či väčšími komplikáciami. Nespadli sme z duba včera, a teda takzvaný rómsky problém súčasnej Európy je skôr výrazom problémov, ktoré má Európa, jej spoločenské zriadenie a hodnotový systém, sama so sebou.
