Forsíruje sa bludná a zjednodušujúca predstava, že slovenská literatúra je nekvalitná, lebo sa málo prekladá do iných jazykov, že nie je o ňu záujem, akoby to bol tovarový výrobok. Preklad je dobrá vec, ale nie jediné kritérium.
Podobne sa nazdávame, že gotické katedrály, oltáre, hrady a zámky postavili predkovia nie pre seba a pre nás, ale pre japonských turistov. Nepíšem svoje texty pre texaských rančerov, ale pre úžitok a potešenie svojich blízkych.
Večerné zvony trojzvukom hrajú, tajomne zliate z viacerých kovov rozličnej špecifickej hustoty a hmotnosti, preto popri základnom, určujúcom tóne počuť aj alikvotnú terciu, oktávu, kvartu. Súzvuk, akord vyjadruje vzťahy, časopriestorový pomer, kozmické vzorce, rozmery aj rozmary. Harmonický koncert šiestich hlasov z dvoch kostolných veží v otvorenom priestore je estetický a vznešený, aj keď ho nepočuť až do Londýna. V tomto zmysle sa dá k zvonom pripodobniť napríklad aj vlaňajšia publikácia Petra Urbana Zlatá kniha Hontu, ktorá v duchu priekopníka poznávania regiónu Andreja Kmeťa predstavuje prírodu, mestá, dediny, hrady, tradičnú ľudovú kultúru.
Kolektív autorov napĺňa Kmeťov odkaz: „Poznávajme kraje svoje, aby sme spoznali samých seba, nepohŕdajme krajom svojím, aby sme nepohŕdali samými sebou.“
