Čítam článok spisovateľa Gustáva Murína na blogu denníka Pravda: Posledné privatizačné kosti – hyeny na love. Autor v ňom vyzýva na záchranu budmerického kaštieľa, rekreačno-tvorivého zariadenia pre slovenských spisovateľov. Volá na poplach, že nad budmerickým zámkom už krúžia helikoptéry koristníckych privatizérov a čoskoro ulúpia zámoček, ktorý v skutočnosti patrí „nám všetkým, pretože kultúra je verejná služba národu“!
Až musím zaklipkať očami nad tým „nám všetkým“, a „služba národu“. Vypadli tie slová zo socialistickej čítanky zámerne, aby nás zmiatli, alebo je táto rétorika poklonou, verná reči lokajov, ktorí vtrhli do panských sídiel v päťdesiatych rokoch, usídlili sa tam spokojne a teraz, dvadsať rokov po revolúcii, sa budú čudovať, že by odtiaľ mali konečne vypadnúť?!
Budmerický kaštieľ je komunistický skanzen. Keby také niečo bolo na Kube, niet sa čo diviť. Ale teraz, stále, tu? Už to, že existuje dvadsať rokov po novembri, je nonsens a ukazuje, ako málo sa v princípe zmenilo na Slovensku, keďže takéto inštitúcie tu stále sú, platené z daní všetkých daňových poplatníkov!
Prečo takýto zámoček nemajú slovenskí krajčíri, pýtam sa. Tam by si chodili dokončovať svoje strihy, mali by čas všetko si premerať, ušiť na mieru, v pokoji, popíjali by si tam lacnú kávičku a platili by sme im to všetci. Z daní. Ako to platíme spisovateľom.
