Bez nutnosti oklamať cenzúru by nevznikol Don Quijote ani Gulliverove cesty a básnici by nezistili, že keď nemôžu beztrestne útočiť na neduhy doby, budú nepolapiteľní, keď zaútočia – sami na seba. Totality – aj keď nechtiac – podporovali teda aj sebareflexívne myslenie.
Aj mne sa zopár ráz podarilo oklamať cenzúru tou osvedčenou metódou. V martinskom divadle sa za hlbokého socializmu spievala napríklad moja Riťolýza (v inscenácii Nestroyovho Talizmanu, v réžii Martina Petericha, s hudbou Petra Breinera).
Jej interpret Fero Výrostko mi potom rozprával, aký bol prekvapený, keď ju raz, vo svojom podaní, začul z vedľajšej deky na martinskej plavárni. O únik piesne z divadla – a tým aj o jej rozšírenie po Slovensku – sa zrejme postaral zvukár. Čoskoro bola Riťolýza v rukách Štátnej bezpečnosti aj Ústredného výboru KSS, ale prihodili ju len na kôpku mojich hriechov, priamo z Riťolýzy som problémy nemal. A ako by som aj mohol mať, keď bola sebareflexívna? Útočil som v nej iba sám na seba.
Tu je z nej aspoň kúsok: I ja mám len preto šťastie v žití, / že lížem pár dôležitých rití – / aj keď smrdia, aj keď jazyk bolí, / aj keď lížem proti vlastnej vôli,/ lížem ďalej, veď mám ženu, deti, / veď mi z hlavy kosier neuletí, / dňom i nocou lížem neprestajne – / iba občas odpľujem si tajne. // Iba občas, keď sa domov vraciam, / do dverí sa dotackám, a zvraciam. / Dobrá žena rýchlo utiera to / a hovorí: „Ach, ty moje zlato! / Vedela som, že keď z domu zmizneš, / zase sa mi kdesi riťolizneš!“ // Odpovedám svojej dobrej žene: / „Chcel som iba získať Poučenie. / Chcel som iba na kĺb prísť tej veci, / čím sme sa to znivočili všetci. / To riťotoč nešťastia sa krúti! / Líž iným – aj iní vylížu ti. / Zodral si si jazyk v cudzej riti – / za odmenu aj riť zodrali ti. / Nie je veru pokrok, je to kríza, / tá národná naša riťolýza…“
