V dňoch, keď sa v Bratislave má uskutočniť druhý Dúhový Pride, je slovenská spoločnosť stále hlboko homofóbna. Prejavom tohto faktu je i to, že v zákonnej úprave manželstva neexistuje na Slovensku rovnosť. Jednej skupine obyvateľov definovaných ich sexuálnou orientáciou sa upiera to, na čo má nárok zvyšok populácie.
Čo je ešte horšie, táto nespravodlivosť je prinajmenšom ľahostajná veľkej časti Slovákov, ktorí sa podľa všetkého stotožňujú so známym výrokom Vladimíra Palka o tom, že „snaha meniť stáročnú definíciu manželstva je snaha tyranská“.
Pri otázke zrovnoprávnenia inak sexuálne orientovaných spoluobčanov je asi najviac zarážajúcou zjavná intelektuálna nemohúcnosť jej odporcov. Tu nejde o žiaden zápas ideí, kde by si vari vo verejnom priestore politici, intelektuáli a komentátori vymieňali britké argumenty, vec sa má jednoducho tak, že tu máme nerovné postavenie jednej menšiny pred zákonom a tento hanebný stav sprevádza prevažne mlčanie alebo hlúpe klišé.
Daniel Lipšic tak nedávno povedal, že manželstvá sú tu na vznik rodiny a reprodukciu spoločnosti. Ak by sme brali vážne jeho slová, potom by aj manželstvá neplodných, či starých a bezdetných stratili význam. A naopak, nič nebráni páru lesbičiek podstúpiť umelé oplodnenie a rodinu si založiť.
Problémom však je, že takúto rodinu a reprodukciu spoločnosti Lipšic a jeho spolupútnici vidieť nechcú. Z nepochopiteľných dôvodov takúto rodinu zákonom uznať a chrániť odmietajú.
