Slovo k suverenistom na tomto mieste (19. 10.) vyvolalo v kruhoch priateľov eurovalu uznanie až takmer eufóriu. Autor je taký dojatý, že nemôže inak, len pridať prémiu.
Všetci poslanci, ktorí 11. októbra podporili vylepšený (?) múr Európy, prevzali na seba historickú zodpovednosť. A to takej nosnosti, že porovnateľná je azda iba so štátoprávnymi hlasovaniami o zániku federácie. Dejiny a budúcich voličov totiž raz nemusí zaujímať, či Slovensko malo inú voľbu, než rešpektovať „reálpolitiku“. Nemalo. Skôr sa však môžu pýtať, odkiaľ SDKÚ, KDH, Most a Smer čerpali poverenie zaťažiť krajinu stratosférickou sumou ďalších 3,3 miliardy eur. Teda 100 miliárd bývalých korún.
Desaťnásobok
To sú nepríčetné peniaze (ako prvé štyri miliardy, za ktoré hlasovala i SaS), číra abstrakcia pre voliča. Takou je, iste, aj o rád nižšia suma, napríklad 300 miliónov.
A dá sa argumentovať, že vlastnosťou, ktorá robí štátnika štátnikom, je práve odvaha vzoprieť sa v kritických momentoch „vox populi“ a uprednostniť svoje presvedčenie i za cenu, že o rozhodovaní takejto nosnosti sa v programe nič nepísalo alebo dokonca v niektorých prípadoch ide čelne proti straníckemu programu. V poriadku, ale... Desaťnásobok?
Miliardy, ktoré, vzhľadom na miery a váhy Slovenska, nevedia zachrániť eurozónu ani zastaviť krízu, ale zato majú ohromný potenciál na zruinovanie štátu?
Otázka nebude vznesená a zanikne, ak sa budúcnosť utrasie podľa plánov a túžob tých, ktorí zajtra z Bruselu opäť čosi zatrúbia. Je to možné, ani kovaný skeptik nepovie, že nádej už zomrela, avšak viera, ktorá spojila svetlejšiu budúcnosť Slovenska s „áno“ eurovalu, je ideo〜logická a mentálne zaostalá presne tak ako protivalový populizmus Sulíka.
Ak sa aj zajtrajšok neskončí najhoršou politickou krízou Západu po 2. svetovej vojne a Merkelová/Sarkozy vyčarujú zajaca z klobúka, ktorého ostatní stolovníci prehltnú, bude to len začiatok pochodu mínovým poľom. Napríklad fakt, že rekapitalizácia bánk a národné dlhy, respektíve „stabilizačný mechanizmus“, sú spojené nádoby, sa nedá odklamať.
Z toho pozerá nielen drvivý útok na poplatníkov severu, ale najmä logicky horší pomer platičov a prijímateľov každej ďalšej záchrany (banky či štátu). To je úzke hrdlo každého riešenia, čo vzíde z Bruselu zajtra, pozajtra či potom.
A ešte užším je čoraz evidentnejšia sociálna a politická nepriechodnosť úsporných opatrení na juhu. Euroval stojí, nedá sa politicky vrátiť späť presne tak ako samospád (vždy neskorých) rozhodnutí, ktoré ovplyvňuje svojou existenciou. Avšak ak koreňom veci nie je kríza likvidity – čo je predpoklad, na ktorom bol založený – ale platobná neschopnosť nielen v Grécku, ale aj inde, tak je fatálnou slepou uličkou. Predraží posledné zúčtovanie všetkým, ktorí sú v ňom.
Čo priaznivci nechcú vidieť
Je nemožné, aby „klub Med“ škrtal a zároveň zvyšoval svoj výkon, čo je základnou podmienkou, aby splácal dlhy. „Môže byť mysliteľné, že periféria vyhrá nad problémom konkurencieschopnosti alebo nad dlhom, určite však nie nad obomi súčasne bez devalvácie alebo bankrotu“, je názor takpovediac ústavnej väčšiny nezávislých analytikov.
Devalvácia s eurom však akosi nie je možná a ak pod „perifériou“ nerozumieme iba Grécko, tak ani euroval s najvypečenejšou pákou nebráni ničomu, až sa k bankrotu pohnú Taliansko, Španielsko (a s nimi čerstvo rekapitalizované banky).
Priaznivci budovania múra sú ako pštrosy, ktoré nechcú vidieť silný scenár, že je veru možné, že v tejto dlhovej kríze už problém európskej menovej únie jednoducho nemá riešenie.
Tým problémom je jedno platidlo pre nesmierne rôznorodé ekonomiky. Útek vpred do fiškálnej a politickej jednoty, ktorý sa ako riešenie tvári – a ak euroval skôr nevybuchne, tak tam musí viesť zákonite – totiž základný problém konkurencieschopnosti juhu nerieši, a zároveň ohrozuje demokratické základy spoločenstva.
Prenos rozpočtových, daňových, sociálnych kompetencií na centrálnu úroveň, aj keby sa dal uskutočniť, je ako stvorený stať sa matkou extrémizmov, nacionalizmov a populizmov 21. storočia.
Tým nie je povedané, že hlasovať proti eurovalu malo čokoľvek spoločné s rozumom. Pud – ani nie ratio – geopolitickej sebazáchovy prepisuje v tejto kauze všetko (už len preto, lebo sme v štádiu, kde dva mesiace dopredu by nevidel ani Nostradamus). Povedané bolo iba to, akú veľkú zodpovednosť na seba prevzali tí, ktorí dali dôveru eurovalu.
