Ak nemá Slovensko na budúci rok zbankrotovať, musí si opäť na trhoch požičať miliardy eur. Katastrofe sa dá vyhnúť aj brutálnym šetrením a zvyšovaním daní, ktoré však za súčasného stavu nikto nedokáže presadiť.
Sedliacka logika hovorí, že ak medzi hlavné príčiny krízy patria dlhy štátov, tak riešením určite nebude, ak si budú štáty požičiavať ďalej.
Skutočný svet je zložitejší ako sedliacka logika. V reálnom svete si Slovensko na budúci rok znova úspešne požičia alebo zbankrotuje. Iná možnosť neexistuje.
Vysvetlenie je jednoduché, stačí naň poznať a dať si do súvisu len pár čísel.
Načo potrebujeme osem miliárd
Slovensko si na budúci rok plánuje požičať približne osem miliárd eur. Polovicu z toho musí získať preto, lebo nikdy nehospodárilo vyrovnane, vždy len tvorilo dlhy a plánuje tak urobiť aj na budúci rok.
Aktuálne ide do parlamentu rozpočet s návrhom opatrení, ktoré aj keď budú prijaté, tak krajina skončí s deficitom menším ako štyri miliardy len v prípade, ak Slovensko bude mať aspoň symbolický hospodársky rast.
Nikto, žiaden poslanec, žiadna politická strana nedala návrh, ako tento deficit dostať aspoň na menej hrozivú úroveň mínus dve miliardy eur. To je výška, ktorá sa tu plánovala, keď sa ešte zdalo, že druhá finančná kríza nebude naozajstná.
Pravda, o potrebe vyrovnaného rozpočtu tu už vtedy hovorili všetci. Ale boli to len reči. Nieže ušli skutky, ale chýbali aj akékoľvek nápady, ako to urobiť.
Späť k potrebe požičiavať si. Okrem približne štyroch miliárd, ktoré si plánuje štát požičať, aby mal čím kryť plánovaný deficit, potrebuje na budúci rok krajina aj ďalšie štyri miliardy eur na splácanie starých dlhov. Áno, doslovne to znamená vytvoriť nové dlhy na splácanie starých. A dokonca zrejme za horších podmienok.
Aké by muselo byť šetrenie
Kto má odvahu povedať, že na to treba ísť inak, musí strpieť nasledujúcu úvahu. Ak nemáme nové dlhy tvoriť ani novými pôžičkami splácať staré, musíme na budúci rok znížiť výdavky štátu alebo zvýšiť jeho príjmy o približne osem miliárd eur.
Skúsme ich hľadať najprv vo výdavkoch. Ak odpočítame peniaze, ktoré dostávame ako eurofondy a miliardu eur, ktorú nás stoja ročne úroky z nášho dlhu, musíme hľadať vo zvyšnom balíku 20 miliárd eur ročných výdavkov verejnej sféry.
Povedzme, že šetrením chceme túto sumu znížiť o štyri miliardy eur (z potrebných ôsmich). Predstavte si preto, že všetky dôchodky, sociálne dávky, platy v štátnej správe, všetky iné náklady vo verejnej správe skrešete v priemere o pätinu.
Dva hrubo napočítané zjednodušené príklady, čo by to znamenalo: priemerná mzda vo verejnom sektore by klesla prudko pod 700 eur, priemerne by každý úradník prišiel o 160 eur mesačne. Ak by sa šetrilo prepúšťaním, muselo by z verejnej sféry odísť 70-tisíc ľudí, ktorí by okamžite vyskočili vo výkazoch úradov práce. Dôchodcom by bolo treba vysvetliť, že priemerný dôchodok padne pre potrebu šetriť z vyše 360 eur na menej ako tristo.
A teraz si odpovedzte, kto by také niečo dokázal zorganizovať, kto by sa to pokúsil presadiť a ako by to deň po vyzeralo v uliciach.
No, ak by sa to aj podarilo, ešte stále by sme si museli vybrať, či si ďalšie potrebné štyri miliardy eur požičiame alebo dvihneme dane. Na daniach, sociálnych a zdravotných odvodoch sa v tejto krajine vyberie ročne približne 18 miliárd eur. Ľuďom a firmám by tak muselo zaťaženie stúpnuť v priemere o viac ako pätinu.
Znova príklad pre pochopenie, o akých číslach je reč: zvýšenie DPH (najvýznamnejšej dane) o jeden percentuálny bod znamená zvýšenie príjmu štátu zhruba o 150 miliónov eur. V tejto situácii by sme potrebovali zohnať na nových alebo vyšších daniach tridsaťkrát viac.
Zhrňme to a vráťme sa do reality. Ak Slovensko nechce zbankrotovať, musí si aj budúci rok na trhoch požičať miliardy eur. Druhá možnosť je skúsiť znižovať všetky výdavky a dvíhať dane tak brutálne, že by to neprešlo, aj keby jediná, na kom by sa nešetrilo, bola armáda.
Okrem toho také významné šetrenie by ekonomiku zrejme spomalilo natoľko, že by sa to v konečnom dôsledku prejavilo nižšou spotrebou a teda aj znižovaním daňových príjmov.
Dobré ráno, Slovi(e)nsko
Máme právo si v hlave trhy stotožňovať s príživníkmi, čo sa správajú ako stádo, ktorému keď hrozí strata investície, tak ho politici ochránia. No ak uznáme, že nie sme pripravení zo dňa na deň (z roka na rok) skončiť hru, v ktorej ony financujú náš blahobyt, musíme rešpektovať pravidlá, ktoré trh diktuje dlžníkom.
To najdôležitejšie sa našťastie musí páčiť aj politikom, ktorí si myslia, že s krízou netreba bojovať špeciálnymi nástrojmi: čím menej si Slovensko bude musieť pre deficit požičiavať, tým je väčšia šanca, že si dokáže požičať - a to čo najlacnejšie. Pretože čím menší má krajina deficit, tým solídnejšie vyzerá v exceloch investorov.
Ak sa len na budúci rok Slovensku na nových úveroch predražia úroky o jeden percentuálny bod, zaplatí za to každý rok splácania rádovo o toľko viac, čo napríklad štát plánoval pri reforme vziať živnostníkom.
Uvažovať nad vyššími úrokmi je v tejto situácii skôr priznanie reality ako strašenie. Aktuálnym príkladom je Slovinsko, krajina podobná Slovensku, napríklad aj tým, že je členom eurozóny, že má dlh na úrovni okolo 40 percent HDP a tým, že tradične veselo hospodári s deficitom, na ktorý si, pochopiteľne, požičiava.
V júni tam v referende neprešli dôchodkové zmeny. Trhy to vzali ako informáciu, že vláda nemá pred predčasnými voľbami mandát robiť radikálne opatrenia a odmenili ju za to zvýšením rizikovej prirážky na jej dlhopisy v porovnaní s nemeckými o vyše štyri percentuálne body za necelých päť mesiacov.
Rekord prišiel v piatok, keď už bolo jasné, že vláde neprejde šetriaci program, ktorý mal napríklad zmraziť rast dôchodkov a platov vo verejnej sfére, čím by sa deficit znížil o zhruba percento HDP.
Desaťročné slovinské dlhopisy sa v tom čase obchodovali s rizikovou prirážkou nad sedem percent. Tamojšie komentáre to pripisovali aj panike, ktorá sa k nim šíri z Talianska. S dodatkom, že do roku 2014, dokedy majú „zabezpečené financovanie“, sa azda trhy upokoja.
Takouto logikou treba hľadať aj informáciu, ako rýchlo bude musieť nová slovenská vláda niečo vážne urobiť s verejnými financiami. Ak by sa niečo podobné ako Slovinsku stalo teraz Slovensku, tiež by mohlo s novými pôžičkami počkať až do čias, kým vracanie starých dlhov a nové deficity vyčerpajú rezervy štátu. Ibaže na rozdiel od Slovinska má Slovensko odložené len na pár mesiacov po marcových voľbách.
