Najnovšia kniha Daniela Heviera dokazuje, že pre dobré rozprávanie nemusí byť základom dramatický príbeh
Súbor krátkych próz Správca podstaty (vydavateľstvo Kalligram 2011), zastavení pri všedných dňoch, banálnych a bežných udalostiach, nadobúda hyperbolizáciou a snovými predstavami nové rozmery: ide o úsilie riešiť neriešiteľné filozofické témy, o spájanie prízemného s nadpozemským, reálno prechádza do ireálna, snovej skutočnosti, do prežívania podvedomia.
Viac podôb rozprávača
Motív sna má v Hevierových príbehoch dôležitú funkciu - je skutočný i zdanlivý, prepojený s realitou, autor sa s ním hrá, aby voľne, inokedy vykonštruovane prešiel cez jeho filozofickú sieť k otázkam života i smrti. Jemnými príbehmi, v ktorých možno nájsť i kúsok didaktickosti a moralizátorstva, zobrazuje pod povrchovým stavom sveta hĺbku psychiky človeka.
Autora zaujíma to, čo človek nevie vyriešiť, je bezmocný, lebo niečo je nad ním silnejšie. Intenzívne prežívanie malých, ale hlbokých trápení, z ktorých majú ľudia strach, vedie k takým psychickým stavom, ktoré sú na hranici citového ohrozenia súčasného človeka.
Hevierove prózy sú nabité pocitmi troch druhov rozprávača, sú plné vnemov, asociácií a predstáv, ktoré prerastajú z hry do reálna. Fantazijnosťou hľadá spojitosť medzi rôznymi rovinami života, medzi živou a neživou prírodou. Niektoré prózy sú „len“ impresiami s precíznymi opismi prostredia, činností a rozmýšľania. Jeho rozprávač je kritický, ironický, dobre pozoruje a posudzuje svoje okolie, ale väčšinou ním opovrhuje, alebo má z neho obavy najmä pre budúcnosť etických noriem. Niektoré prózy pôsobia ako sci-fi, no v skutočnosti je to iba nadnesená realita, absurdné situácie, ktoré si málokto všíma alebo sa nad nimi nezamýšľa.
Trpký úsmev
Zhyperbolizované a ironizujúce príbehy ukazujú veľký vplyv médií na myslenie a názory ľudí, lebo súčasná komunikačná technika má svoje veľké pozitíva, ale aj negatíva: odľudštenie, strácanie kontaktu so zemou, s rečou... V niektorých prózach fejtónového typu je prítomná aj komunálna kritika, kritika reklamných agentúr, prísny pohľad na to, ako sa bez zmyslu, neužitočne a nefunkčne menia praktické veci a ľudia akoby sa prestávali poznať, zneisteli, jedinec začína mať pochybnosti o sebe. Nespokojní ľudia trpiaci strachom až paranojou sú výsledkom zmaterializovanej spoločnosti.
Hevier je veľmi dobrý pozorovateľ a vnímateľ. Jeho detailné videnie skutočnosti je výtvarné, je v ňom hra so svetlom a farbami, s fotoobjektívom i kamerou. S nadhľadom, z ktorého cítiť strach a zlosť, s humorom a iróniou nazerajú jeho rozprávači na každodenný spôsob života, spolužitia i dožívania. Negatíva doby sú podané s trpkým úsmevom.
Humor je postavený na hyperbolizácii, fantázii a symbolickosti, jeho prostredníctvom nastoľuje vážne problémy. Za ironicky stvárnenou súčasnosťou nájdeme hlbší zmysel, to, čo nezbadateľne drieme v ľuďoch. Veľká miera úprimnosti však nie je vždy príjemná a človek má tendenciu ju zakrývať maskou. Klaunova maska je dobrá próza, v nej sa stretneme s pravou tvárou človeka a s maskovaním, ktorým sa dá spáchať aj zlo.
Fejtóny na hranici poviedky
A oproti tomu je naozajstný klaun prinášajúci radosť. Niekedy je celý text jednou veľkou metaforou, podobenstvom, napríklad o násilí, ktoré sa pácha v mene pomoci človeku, alebo o ľuďoch, ktorí z rôznych dôvodov nechcú vidieť toho druhého. Autor si však všíma aj detaily, ktoré môžu vnímavú dušu potešiť, ako je štíhly prútik uprostred sídliska, z ktorého raz bude strom.
Ani v tejto knihe Hevier nezaprel svoj básnický talent, no jeho poetické skratky mieria k pointám prozaickým. Nezaprel ani záľubu v experimentovaní. Svojich päťdesiat próz usporiadal podľa abecedy, použil niektoré kompozičné postupy, motívy a postavy zo svojej Knihy, ktorá sa stane, miestami nám príde na um i Kafka, niekde nájdeme aj vulgarizmy, čo pre Heviera nie je typické.
Prózy Daniela Heviera by sme mohli označiť ako stĺpčeky (pripomínajú Marka Twaina) i ako fejtóny, ale na hranici poviedky. Pritom všetky majú svoju pútavosť i napínavosť a sú dôkazom toho, že pre dobré rozprávanie nemusí byť základom dramatický príbeh. Knihu dobre dotvára veľmi nápaditá obálka a celá grafická úprava.
Ďalšie knihy
Kniha, ktorá sa stane
Kalligram, 2009
Hlavný hrdina Fictus je vášnivý čitateľ a zberateľ kníh, ktorý uprostred rodinných problémov s dospievajúcou dcérou a manželkou dostáva "lukratívnu" ponuku - napísať sériu kníh najkrajších citátov. Fictus sa konečne dostáva k práci, ktorá ho napĺňa. Stratí sa v nej natoľko, že takmer zabudne na svojich blízkych. "Je to sčasti mysteriózny, sčasti realistický román, no je tam aj historická rovina (o Bratislave) a jedna kapitola je šialená sci-fi (taktiež o Bratislave). Kniha má 444 strán, 44 kapitol po 10 strán. Hrdinom sú štyri postavy, ktorých mená sa začínajú na F. Varovanie: „keďže sa to volá Kniha, ktorá sa stane, už počas písania sa mi veľa vecí - aj absurdných - čo som vymyslel, stalo. Dúfajme teda, že to najhoršie ostane iba ako fikcia v knihe," hovorí autor.
Vianočná pošta
Trio, 2011
Vo svojej najnovšej epickej básnickej skladbe prinášaDaniel Heviernapínavý príbeh o tajomstvách Vianoc. Jeho rozprávanie je vnútorným "sporom" medzi moderným neprežívaním vianočného posolstva a skutočnou hodnotou Vianoc. Príbeh sa odohráva okolo postavy dieťaťa - toho súčasného i Božieho. Je to múdra kniha pre deti i dospelých, kniha, ktorá sa dá čítať i recitovať po celý rok. Čítanie Hevierovej Vianočnej pošty je pre čitateľa - nielen toho detského - zážitok rezonujúci dlho po vianočných sviatkoch.
Aby bolo napísané
Kalligram, 2005
Výber z literárnej a kultúrnej publicistiky Daniela Heviera prezentuje autorove názory na aktuálne dianie v oblasti umenia a literatúry, ako aj literárne recenzie z posledného desaťročia. Kniha je doplnená prednáškou o čudákoch v slovenskej i svetovej literatúre, ako aj rozhovorom o literatúre ako prameni poznania súčasnej zložitej reality
