Prirodzenou reakciou na veľký problém je hľadať primerane veľké riešenie. Neprekvapí preto, že na podozrenia z rozsiahlej politickej korupcie prichádzajú návrhy na úrovni zmien v ústave. Obávam sa, že väčšina zverejnených nápadov typu zmeňme volebný systém, oslabme rolu politických strán či zaveďme priamu demokraciu k zníženiu priestoru pre veľkú korupciu u nás nepovedie.
Prvým východiskom kritikov súčasného systému sú vraj nadmieru skorumpované a odborne prázdne slovenské politické strany. S partajnými financiami či štátnymi zákazkami mali však veľké škandály aj top svetoví politici od Helmuta Kohla cez Francoisa Mitteranda po Tonyho Blaira. Pre obdivovateľov Škandinávie sa patrí spomenúť aj nedávne tajné financovanie troch desiatok fínskych poslancov i neskoršieho premiéra Mattiho Vanhanena zo strany podnikateľskej smotánky, ktorej developerský projekt premiér v úrade proti vôli verejnosti obhajoval.
Je evidentné, že škandály s financovaním politikov sú súčasťou balíčka, ktorý liberálna demokracia prináša. Môžeme ich skúsiť tu a tam zmenšiť, ale brať výmenu všetkých z korupcie podozrivých politikov či nové články ústavy ako lieky na kšefty politikov je naivné. Moc a peniaze prechádzajúce rukami vládnucich politikov budú stále ako magnet priťahovať korupčné ponuky a viac či menej úspešne lámať charaktery hoci aj tých, čo pred vstupom do politiky prešli trikrát detektorom lži.
