Sudca, ktorý rozhodol o zákaze publikácie knihy Toma Nicholsona, akoby sa snažil jedným šmahom pera naplniť ideál troch japonských opíc Mizaru, Kikazaru a Iwazaru. Každá z nich si niečo zakrýva, jedna oči, druhá uši, tretia ústa, aby spoločne znázornili princíp „nevidím zlo, nepočujem zlo, nehovorím zlo“.
Namiesto ignorovania zla, čo by sme mu radi odpustili, však sudca Branislav Král zabúda na dva základné vstupy súdneho rozhodovania – fakty a právo. Iba tak sa mu mohlo podariť zakázať knihu, ktorej rukopis ani nevidel, a to bez zohľadnenia slovenskej a štrasburskej judikatúry o ochrane slobody prejavu. Chceme poukázať na to, ako použitie základného nástroja na posúdenie konfliktov práv garantovaných Ústavou SR, a to tzv. testu proporcionality, vrhá tieň pochybnosti na toto rozhodnutie.
Koho právo má väčšiu váhu
Jadrom sporu je, či má právo navrhovateľa Jaroslava Haščáka na ochranu osobnosti prednosť pred právom Toma Nicholsona na slobodu prejavu. Ako je známe, podľa údajného spravodajského spisu Gorila sa mal Haščák podieľať na nezákonných aktivitách vo vysokých politických sférach. Súd mu dal za pravdu a vydal predbežné opatrenie o zákaze vydania knihy, ktorá by kauzu opisovala. Podľa súdu hrozí, „že v pripravovanej knihe budú zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si čitateľ môže vysvetľovať tak, že vina (Haščáka) bola súdom preukázaná“.
