KOMENTÁR LUKÁŠA FILU
Dzurinda Dzurindovi

Dnes vyzerá SDKÚ presne tak, akú ju jej predseda Mikuláš Dzurinda pri zakladaní v roku 2000 nechcel mať.

Malé politické strany sú pre straníckych funkcionárov, veľké politické strany sú pre ľudí. Keď Mikuláš Dzurinda predniesol túto myšlienku na ustanovujúcom kongrese SDKÚ v novembri 2000, zrejme ešte netušil, že raz bude šéfovať strane, ktorá bude mať v prieskumoch 5,1 percenta. Čo už pomaly zaváňa zónou, kde aj aparátnici strácajú záujem.

Stredajšia tlačovka Lucie Žitňanskej ukazuje, že v SDKÚ nemajú buď odvahu, alebo chuť naznačiť predsedovi, že niečo nie je v poriadku. Na koho by však Dzurinda mohol dať, je on sám. Skúsme sa preto pozrieť na niekoľko ďalších jeho výrokov z príhovoru pri zakladaní SDKÚ. Bude potom jasné, v čom by on sám zrejme videl problém, keby sem pricestoval v čase z roku 2000:

„Pramálo stačí krajine zopár múdrych izolovaných skupín politikov a pravdivých ideálov, ak pre nich zostane miesto na okraji parlamentu.“ Presne. Aj keby bolo pravdou, že Slovensko nemá skúsenejšieho, múdrejšieho a úprimnejšieho pravicového politika, tak je tu háčik – zjavne sa nedarí presvedčiť o tom ani voličov, ani iné pravicové strany. Hlasovanie môže ešte dopadnúť lepšie, než ukazujú preferencie. Ale na tých 15 percent, čo malo SDKÚ v roku 2010, to nevyzerá ani ak sa stane zázrak. Naopak, trend tlačí stranu na ten spomínaný okraj. A SaS či Obyčajní ľudia sa netvária, že by práve Dzurinda mal ešte niekedy niekoho spájať.

„Myslíme si, že naši voliči v posledných voľbách vyjadrili želanie ukončiť éru malých, do seba zahľadených strán, ktorých politickou praxou je najmä prednášanie politickej teórie.“ Ukázalo sa, že ľudia nakoniec mali ešte celkom veľkú trpezlivosť. Ale to neznamená, že ju budú mať nekonečne. A SDKÚ vyniká v zahľadenosti do seba - najpopulárnejšiu političku vyštvali.

Pri daňovej budove dodnes neuvideli problém, naopak Mikulčík už zdarne manažuje ďalší projekt. Gorilu si vraj jednotka a dvojka kandidátky prečítali až potom, čo o Anne Bubeníkovej hlasovali na vláde. Lebo veď načo? Strane určite škodia podozrenia z minulej korupcie. Ale keby sa Dzurinda s Miklošom stále netvárili, že vlastne nechápu, prečo ich niekto otravuje otázkami o straníckych kauzách, a všetci ostatní len ticho nepritakávali, škody mohli byť menšie.

„Neľavicové reformné sily by mali zvážiť názory voličov, svoj talent a schopnosti.“ Ak si pred dvanástimi rokmi chcel Dzurinda takto rypnúť do svojich rivalov, teraz sa to vracia. Názor voličov na SDKÚ by nemusel byť taký zlý, keby dostali nejaký signál, že ich niekto počúva. Aspoň trochu.

Na prvom sneme, z ktorého pochádzajú citáty, sa podpredsedami strany stali Eduard Kukan, Ľubomír Harach, Milan Kňažko a Zuzana Martináková. To pripomína, ako dávno strana vznikla a koľkí z jej vedenia už odišli. A Dzurinda by zrejme ako prvý tvrdil, že príchod nových ľudí SDKÚ vždy len pomohol.