Druhý grécky záchranný balíček, čo v utorok nadránom „upiekli“ v Bruseli, je prelomový tým, že politici vynašli riešenie, ktorému neveria dokonca už ani oni.
Stotridsať miliárd pre Atény za brutálnych podmienok, ktoré sa nedajú splniť, je mzda strachu z neriadeného bankrotu. Nákup času vo viere, že budúcnosť sama nájde východisko, problematizuje „iba“ to, že riziká kolapsu Grécka a jeho prípadných dôsledkov odklad nezmenšuje ani o milimeter.
Netreba ani „prísne dôvernú“ správu o udržateľnosti dlhu, ktorá unikla, aby bolo zrejmé, že program, ktorý počíta s rastom gréckeho HDP v roku 2014, písali vrúcne túžby, nie realita. Snívajte s nami, vyzýva euroskupina. To nebude ľahké už pri pohľade na takú domácu úlohu, akou je harmonogram privatizačných príjmov. (Aby z predajov získali 15 miliárd, niekto musí také ceny aj ponúknuť.)
Alebo plánovanie daňových výnosov v štáte, kde systém mal doteraz viac výnimiek než platcov. Nad mimogréckymi presahmi, trebárs či súkromní veritelia ozaj akceptujú ešte vyšší odpis dlhu než 70 percent, sa rozprestierajú tiež husté chmáry.
Tie môže rozptýliť výmena dlhopisov (kryje sa so slovenskými voľbami, čo bude väčšia katastrofa?), ale nová podmienka Aténam, že musia dať do ústavy článok, ktorý zaviaže parlament a vládu vždy uprednostniť splácanie dlhov pred inými verejnými výdavkami, zakladá permanentnú hrozbu revolúcie.
To, že sa prestáva už aj predstierať, že Grécko je regulárny štát, a nie protektorát trojky (Nemecka), môže mať búrlivú dohru v aprílových voľbách. Nedajbože, až takú, že bude úplne jedno, že „implementačnú povinnosť“ odprisahali terajšie dve najväčšie strany.
To, čo zo summitu neuniklo, ale zaniklo, je list dvanástich premiérov, ktorí vyzvali Brusel na podporu ekonomického rastu. Či vidíme iba výstrel do tmavej dlhej noci, alebo znak koordinovanej vzbury proti línii Merkozy, nie je jasné. Vzhľadom na obsah je však dobre, že za lídrom Cameronom svieti medzi signatármi aj podpis Ivety Radičovej.
Námety ako odstránenie bariér zväzujúcich spoločný trh najmä v oblasti služieb; dokončenie liberalizácie energetiky; tlačenie k väčšiemu otváraniu sa globálnych trhov dohodami o voľnom obchode; zmenšenie bremena regulácií a ďalšie si zaslúžia zväčša pochvalu. (Aj keď na politickú podporu rastu si treba dať pozor. O tom je dlhová kríza – monetárna manipulácia trhov.)
Veľký paradox a nedostatok našej milej únie je totiž ten, že kým jednotný trh, na ktorého myšlienke povstala, zostáva nedobudovaný a zakrpatený, pchá nos do vecí, ktoré je zbytočné až nezmyselné spravovať z nadnárodnej úrovne.
Či to nie je tiež iba „snívajte s nami“, sa uvidí. My zostaňme pri tom, že Radičovej prihláška do rastového klubu má iba tú chybu, že v liste explicitne urgovanú implementáciu tretieho energetického balíčka zmietla v parlamente, ehm, ehm, SDKÚ. Samozrejme, v koalícii so Smerom.
