Otázku, či minister Lipšic mohol spochybniť privatizáciu Paroplynového cyklu aj spôsobom, ktorý by vyzeral úprimnejšie a nebol by najmä predvolebný, možno vybaviť krátko.
Stačilo, aby podanie na prokuratúru (alebo aspoň tlačovku) minister vnútra naplánoval na pondelok 12. marca. Dôkazov by za týždeň neubudlo, rovnako ako nehrozí, že Penta naloží svoju elektráreň na nákladiaky a odprace za hranice.
Dôležitejšie je uvedomenie si, ako jeho aktivita krajine škodí. Do pondelka sa celá pravica tvárila, že vo vzťahu k biznisu funguje vždy ako seriózny partner. Myslí sa tým najmä to, že nerozdáva podniky zadarmo vlastným ako Mečiar, že úradníci nepýtajú dvojciferné percento úplatkov za všetko, ako to bolo za Fica.
A že ak štátna moc o niečom veľkom rozhodne, tak sa netreba báť, že to člen tej istej garnitúry raz kompletne spochybní.
Naproti tomu Lipšic aktuálne tvrdí, že v čase jeho ministrovania predal štát významný podnik hlboko, hlboko pod cenu, že sa to nestalo náhodou a že je úplne v poriadku sa k tomu po ôsmich rokoch vrátiť. Skutočnosť je taká, že v tendri, ktorý bol v porovnaní s mečiarovskými časmi učebnicou transparentnosti, vyhrala Penta, pričom nikto neponúkol štátu rádovo viac.
Áno, v spätnom pohľade vidno priezračne aj babráctvo niektorých úradníkov - napríklad dvaja nominanti KDH v orgánoch FNM viacmenej vysvetľujú, že nevedeli, o čom hlasovali, hoci si to mohli prečítať aj v novinách. Dvíhať zo stoličky môže aj fakt, že štát predtým ako ponúkol 90 percent akcií PPC na predaj, neurobil poriadok s jeho vzťahmi s inými štátnymi podnikmi.
Znevýhodnil tým zahraničných investorov s ich ekonomickým a technologickým know-how a pridal na odvahe domácim lobistom ako Penta či J&T. Pretože tí mali dosť dôvodov veriť si, že so štátnymi manažérmi elektrární, plynární, teplární a regulačného úradu nájdu spoločný jazyk.
To všetko dnes možno hodnotiť ako nesprávne zvolený postup, či ako zlý odhad, o ktorom si máme právo myslieť svoje. No ani náhodou to nedáva právo po ôsmich rokoch žiadať vrátanie celej transakcie do pôvodného stavu.
Naopak, Daniel Lipšic svojím podaním zvýrazňuje slabinu, vďaka ktorej dostalo Slovensko za paroplyn menej, ako mohlo. Lebo ukazuje, že často nie sú dôležité dohody a zmluvy, ale to, či nejaký politik chce veľmi vyhrať regionálnu súťaž v krúžkovaní.
Kto škodí Slovensku? (reakcia Daniela Lipšica)
Tak som sa dozvedel z denníka Sme, že škodím Slovensku. Tým, že som dal podnet na zrušenie privatizácie PPC, pri ktorej štát preukázateľne prišiel o miliardy korún. Chvíľu som neveril vlastným očiam. Doteraz som si totiž myslel, že Slovensku škodia tí, ktorí kradnú pri privatizácii. Ale podľa Konštantína Čikovského škodia tí, ktorí chcú, aby zlodeji ukradnuté peniaze štátu vrátili.
To isté vydanie denníka Sme uverejňuje článok s titulkom: „Výhodnosť zmluvy s paroplynom nebola pre Pentu istá". A v samotnom článku sa ako dôkaz tohto tvrdenia píše, že už po privatizácii PPC Penta musela so Slovenskými elektrárňami o tejto zmluve rokovať. A táto neuveriteľná „neistota" sa pre Pentu skončila tak, že podľa samotného článku Sme sa znížil ročný zisk Penty z približne 1,3 miliardy korún na „úbohých" 1,16 miliardy korún ročne. Chcel by som redaktorov Sme trochu poopraviť: Výhodnosť zmluvy bola pre Pentu istá. Neisté bolo len to, ako veľmi bude zmluva pre Pentu výhodná.
Viete si predstaviť, ako sa museli majitelia Penty od neistoty triasť, či na PPC kúpenom za 2 miliardy korún zarobia 15 miliárd, 10 miliárd alebo len 7 miliárd korún? Viete si predstaviť, ako sa od hrôzy strhávali zo sna, či na privatizácii PPC zarobia sedemnásobok, pätnásobok alebo len trojnásobok investovaných peňazí?
Verejne overiteľným faktom je, že len do roku 2009 Penta na PPC zarobila viac ako 500 miliónov eur, teda viac ako 15 miliárd korún. Rovnako je zrejmé, že štát prišiel o miliardy korún na zníženej kúpnej cene pri privatizácii Slovenských elektrární.
Denník Sme v tom istom článku uvádza, že takúto nevýhodnú zmluvu so Slovenskými elektrárňami má podpísanú aj firma Slovalco. Čo myslíte, kto je majetkovo a personálne prepojený na túto spoločnosť? Opäť Penta.
A teraz naspäť k môjmu podnetu na Generálnu prokuratúru a k článku Konštantína Čikovského.
Niekoľko dní pred voľbami 2010 som dal podnet na Generálnu prokuratúru kvôli nahrávke hlasu podobného Ficovi. Hneď potom, ako sa mi podarilo nahrávku získať. Niekoľko dní pred voľbami 2012 som dal na Generálnu prokuratúru podnet na zrušenie privatizácie PPC. Hneď potom, ako som mal zhromaždené podklady naznačujúce nezákonnosť tejto privatizácie.
V roku 2010 denník Sme o mojom podnete vecne informoval. V roku 2012 ma redaktor Sme Konštantín Čikovský osočil, že Slovensku škodím, a že si robím predvolebnú kampaň. Oba moje podnety boli svojou podstatou úplne rovnaké: Upozorňovali na možné porušenie zákona. Oba boli podané tesne pred voľbami. Prečo taká rozdielna reakcia Sme?
V roku 2010 považoval denník Sme môj podnet na Generálnu prokuratúru za správny, pretože upozorňoval na nezákonnosť konania človeka s hlasom podobným Robertovi Ficovi? A dnes môj podnet na Generálnu prokuratúru škodí a je predvolebneou kampaňou, pretože mohol pochybiť niekto iný?
Konštantín Čikovský vo svojom článku tvrdí, že vďaka môjmu podnetu na zrušenie privatizácie PPC nebude pravica pôsobiť smerom k biznisu ako seriózny partner. Chcem čitateľov ubezpezpečiť, že osobne mám záujem pôsobiť ako seriózny partner voči občanom Slovenskej republiky. Budem aj naďalej brániť ich záujmy. Nikdy neuprednostním záujmy biznisu pred záujmom štátu. Ak ak sa dozviem o porušení zákona, budem konať bez ohľadu na to, komu je to nepríjemné. A bez ohľadu na to, koľko dní je do volieb alebo po voľbách.
Zametanie špiny pod koberec sa musí na Slovensku skončiť. Pred voľbami aj po voľbách.
Daniel Lipšic publikoval svoju reakciu pôvodne na svojom
blogu, kópiu publikujeme s jeho súhlasom.
Oplatí sa sledovať, či majitelia poisťovní ešte majú vplyv, píše Konštantín Čikovský
Čítajte zajtrajší komentár (piano) >>
