Požiar na hrade Krásna Hôrka verejnosť zobudil zo sladkého sna o ochrane kultúrneho dedičstva. Iróniou osudu vzplanul v deň parlamentných volieb, čo im dodalo dramatickú mediálnu kulisu, ale tiež podnety na ironické komentáre a konšpiračné podozrenia.
Nechcem k nim prispievať a rovnako sa nemienim starať o smutnú bilanciu škôd, ktorou sa teraz musia – mimo „plánu hlavných úloh“ – zaoberať kolegovia zo Slovenského národného múzea. Skrátka, verím, že polícia a hasiči urobia všetko pre vyšetrenie príčin pohromy.
Všetko nakoniec zanikne
Požiarisko ešte nevychladlo a už sa objavili hlasy informovanejších kritikov. Predovšetkým ich zaráža, že v kultúrne a technologicky viac-menej rozvinutej krajine môže k požiaru takéhoto hradu vôbec prísť. Skôr však, než sa necháme strhnúť rozhorčením, azda tu možno pripomenúť niekoľko banálnych skutočností.
V prvom rade – či sa nám to páči, alebo nie – všetky výtvory človeka skôr či neskôr zaniknú. Podstatou modernej pamiatkovej starostlivosti je proces zániku účinne spomaľovať pri výbere artefaktov, o ktorých význame existuje spoločenský konsenzus. Zničenie národnej kultúrnej pamiatky alebo jej častí sa vlastne dá ospravedlniť iba živelnými pohromami (napríklad zemetrasenie v Assisi 1997 či povodne v Prahe alebo v Drážďanoch 2002).
Hoci v minulosti sa práve hrady a zámky často stávali ľahkou obeťou požiarov, súčasná ochrana pamiatok predsa má (respektíve mala by mať) mechanizmy na redukciu tohto rizika. Bolo by naozaj horkým paradoxom, keby sa potvrdili dohady o kompetenčných sporoch ohľadom údržby okolia hradného kopca, ktoré v konečnom dôsledku k skaze na Krásnej Hôrke mohli prispieť. A keď už k nej príde; ako je možné, že objekt v ktorom boli deponované vzácne historické artefakty, nemal vo svojom areáli ani len funkčný hydrant?
Kulisy pre žúry?
Ale poďme ku kontextu. Čitatelia s trocha sviežejšou pamäťou si azda spomenú tiež na spadnutý múr Trenčianskeho hradu. Alebo na strechu hradu Červený Kameň, ktorá bola po víchrici z jari 2011 provizórne zakrytá celtovinou a celé týždne boli ohrozené nástenné maľby zo 17. storočia.
Jednou z mála životaschopných iniciatív odchádzajúceho ministra kultúry Daniela Krajcera pritom je projekt rekonštrukcie a revitalizácie hradných zrúcanín. Zdá sa až nespravodlivé, že sa s rezortom lúči s hasičskou prilbou na hlave – ako svedok zrodu ďalšej ruiny.
Príkrej kritike ministerstva kultúry síce možno oponovať radom jeho ďalších legislatívnych podnetov, smerníc, dokonca stratégií rozvoja múzeí a galérií predložených za ostatné desaťročie. Niektorým z nich zbierkové inštitúcie naozaj vďačia za nové bezpečnostné systémy či aj väčšie obnovy.
Faktom však ostáva, že aj vyše dvadsať rokov po revolúcii spoločnosť naše pamiatky a zbierky romanticky vníma len ako estetickú kratochvíľu, prípadne – pri ich rastúcej komercializácii – ako súčasť turistického ruchu či kulisu k bombastickému žúru niektorej súkromnej firmy.
O ich význame ako zdroji poznania vlastnej minulosti v podstate nik verejne nediskutuje. A pritom je to práve táto funkcia, ktorá tvorí fundament ochrany pamiatok. Súvisí bezprostredne s kvalitou života, lebo dokáže podnecovať potrebnú spoločenskú diskusiu na inej úrovni, než sú to schopné urobiť médiá alebo – z druhej strany – akademické pracoviská, či – opäť z inej perspektívy – cirkvi. Môžeme vydať sto ďalších smerníc a stratégií, alebo sa uchádzať o desať ďalších titulov UNESCO. Pokiaľ si nepoupratujeme v prioritách, všetky tieto snahy ostanú len súčasťou prázdneho kultúrnopolitického marketingu.
Nášľapné míny
K menej atraktívnej, odvrátenej strane mince s názvom „Kultúrne dedičstvo Slovenska“ patrí aj žalostný stav jeho „erbových“ inštitúcií: Slovenská národná galéria v Bratislave čaká už takmer dvanásť rokov na rekonštrukciu. Pre zastarané technologické systémy bude po núdzovom vysťahovaní depozitárov čoskoro nútená zatvoriť aj zvyšné stále expozície v Bratislave.
Múzeá v Martine – mekke slovenskej etnomuzeológie – vyzerajú už na prvý pohľad ako zlý sen z čias kolektivizácie. Rekonštrukcia tamojšieho Múzea Andreja Kmeťa „zamrzla“ v kalných vodách verejného obstarávania a administratívy eurofondov. Podobný osud práve stíha účelovú budovu Východoslovenského múzea v Košiciach, ktorej fasáda, roky zakrytá lešením, bude zaiste originálnou ozdobou Európskeho hlavného mesta kultúry 2013.
O technologickom štandarde centrály Slovenského národného múzea v Bratislave si návštevník urobí obraz sám, jej neverejné priestory sú na tom ešte horšie. Vo výpočte nášľapných mín slovenskej kultúry by sa v tomto tóne dalo pokračovať na niekoľkých stranách.
Solidarita, ale...
Ale späť na Krásnu Hôrku: požiar našťastie sprevádzajú tiež iné, pozitívnejšie „vedľajšie efekty“. V prvom rade bezprostredná solidarita verejnosti a mobilizácia podpory na rýchlu obnovu hradu hneď niekoľkými zbierkami (ktorá by si však zaslúžila profesionálnejšiu a najmä dôveryhodnú koordináciu). Ak by ho niekto ešte potreboval, lepší dôkaz významu kultúrneho dedičstva sotva nájde.
Takpovediac vo vlastnej veci, rád by som ešte poukázal na nezištnú spolupatričnosť zbierkových inštitúcií: Slovenské technické múzeum v Košiciach už deň po nešťastí ponúklo svoje priestory na dlhodobé deponovanie ohrozených exponátov, Banské múzeum v Rožňave a Východoslovenské múzeum v Košiciach jeho ponuku rozšírili o logistické kapacity a odborný personál.
Pre tieto inštitúcie to pritom znamená ďalšie obmedzenia vo vlastnej prevádzke, ktorá už desaťročia trpí finančnou aj technologickou podvýživou, ďalšie improvizácie a blokované personálne i priestorové kapacity.
Hasiť bude treba častejšie
V spoločnosti, ktorá pri rozličných príležitostiach – najmä ústami politikov – proklamuje svoju vysokú kultúrnu úroveň, má táto kampaň teda aj horkú príchuť. Usvedčuje ju to totiž z improvizácií aj pri riešení krízových situácií.
Bolo by napríklad žiaduce, aby zriaďovatelia múzeí a galérií či správcovia pamiatok (vrátane ministerstva kultúry) mali pre takéto stavy pripravený jednoznačnejší krízový plán, počínajúc elimináciou rizík cez ich monitoring až po postup evakuácie zbierok a ich následnej ochrany.
Pomohol by aj komunikačný manuál, aby aktéri záchrany do médií nevydávali protirečivé stanoviská, neoperovali ešte pred revíziou percentami poškodenia zbierok, respektíve do detailov neopisovali núdzové umiestnenie exponátov vrátane termínov ich transportov.
Za ostatné roky som mal možnosť pracovne navštíviť veľa slovenských múzeí a hovoriť s vyše stovkou kurátorov rozmanitých zbierok o metodických, no azda ešte častejšie o každodenných problémoch slovenského múzejníctva.
Nechcem byť zlým prorokom; jednako – ak sa v postoji kultúrnych, najmä však politických elít voči zbierkam a pamiatkam v krátkom čase nič zásadne nezmení, naznačený krízový plán budeme v najbližších rokoch potrebovať možno oveľa častejšie, než to bude novému ministrovi kultúry milé.
Akokoľvek absurdne to znie, hasenie požiarov a najmä „požiarov“ rozličného druhu totiž zo svojho „plánu hlavných úloh“ len tak skoro nevyškrtne.
Dušan Buran je kunsthistorik, kurátor Zbierky gotického umenia SNG a autor viacerých výstav, kníh a katalógov.
Autor: Dušan Buran
