Návrat Vladimira Putina do prezidentského kresla nebol prekvapením, aj keď spôsob, akým sa vrátil, prekvapením bol.
Do minulého septembra sa niektorí cudzinci nádejali, že Dmitrij Medvedev zotrvá v úrade aj v druhom funkčnom období, alebo aspoň že medzi ním a Putinom prebehne reálny súboj o prezidentské kreslo.
Keď potom Putin ležérne oznámil, že sa na najvyšší post vráti, rozbilo to všetky nádeje.
Je znakom zmeny vo vzťahu Európy a Ruska, že Putinovo znovuzvolenie sa stretlo skôr s rezignovanou reakciou než so strachom alebo radosťou.
Európa si zvykla na Rusko, aké je: korupčné, autoritárske, nespoľahlivé a neustále sklamávajúce. Vladimir Putin je jeho stelesnením a jeho návrat k moci neznamená pre väčšinu krajín žiadnu zmenu.
Neodôvodnený optimizmus
V diplomacii je nádej komplikovaný faktor. Príchod Dmitrija Medvedeva do Kremľa v roku 2008 ju vzbudil v Európe i v Amerike. Bol tu modernizátor, liberál, ktorý používa internet. Kľúčový problém Ruska pomenoval ako „právny nihilizmus“ a zdalo sa, že má pozíciu a vôľu s tým niečo robiť.
Stupeň optimizmu nebol všade rovnaký. Británia, ešte stále poznačená vraždou britského občana Alexandra Litvinenka v roku 2006, mala len malý priestor na manévrovanie. Európska únia viac-menej zanechala pokusy o zásadnú zmenu vo vzťahoch s Ruskom a namiesto toho sa sústredila na liberalizáciu energetického trhu a diverzifikáciu dodávok.
Napočudovanie, prihliadnuc k štandardom posledných rokov, v septembri 2011 predstavitelia Európskej komisie v rámci protitrustového vyšetrovania dokonca vykonali raziu v dvadsiatke úradov Gazpromu a s ním spojených firiem v desiatich krajinách.
