Ten nikdy nefunguje, a najmä nie vtedy, ak je minulosť postavená na ilúzii.
Hlavným sľubom predvolebnej kampane i povolebných prejavov nového francúzskeho prezidenta bola zmena. Je to paradox, lebo hlavnou príčinou víťazstva Francoisa Hollanda je práve strach Francúzov zo zmien.
To, čo im Hollande zdanlivo dokáže zaistiť a prečo ho volili, je vlastne zastavenie (opatrných a nedostatočných, ale pre Francúzov už aj tak príliš radikálnych) zmien načatých jeho predchodcom a návrat k minulosti, k iluzórnym istotám spred krízy.
K štátu, ktorý sám na seba utráca viac než akýkoľvek iný štát v únii, a kde je ideálom mladých žiť pohodlný život jeho úradníka. K štátu, ktorý masívne dotuje všetko od vyššej pôrodnosti po rozmanitosť syrov, garantuje skorý odchod do dôchodku, štvordňový pracovný týždeň a štrajky dvakrát do mesiaca.
Hollande sľúbil návrat k ilúzii toho, že takýto štát môže fungovať donekonečna, že ho bude stále z čoho financovať, že je stále kde brať, niekto vždy požičia a v najhoršom sa dlhy nejako vymažú.
To isté zastavenie zmien a návrat k pohodlnému životu založenému na podvode sľubovali aj extrémistické strany zľava i sprava, ktoré dohromady vyhrali grécke voľby. Viac ako dvojročnou snahou zachrániť Grécko od zaslúženého a očistného bankrotu únia dosiahla len to, že Grékom umožnila zbaviť sa vlastnej viny za vyžieranie štátu a únie, a zodpovednosť za svoju situáciu zvaliť na cudzinu a Angelu Merkelovú.
Čo je vždy ideálny stav pre politikov žijúcich len z pocitu, že nám niekto iný chce robiť zle. To isté zastavenie zmien ostatne voličom sľubovali aj Fico s Orbánom, aktuálne najkrikľavejšie európske príklady kombinácie ľavicovej sociálnej a pravicovej nacionálnej demagógie. Nečudo, že obaja Hollandovo víťazstvo privítali.
Sama globálna kríza je však najmä výsledkom týchto ilúzií, oveľa viac než nedostatočnej regulácie finančných trhov či nenažratosti bánk.
Hollande sľubuje návrat do sveta, aký mohol fungovať len krátkodobo, práve preto, lebo stál na ilúzii. Bojuje proti zmene, ktorá je nezadržateľná, lebo je len návratom k normálu: môžeš utratiť len toľko, koľko vyprodukuješ.
Je pravda, že škrty samy osebe nestačia, udržateľný rast však nezaistí nalievanie peňazí do hospodárstva, ako tvrdí Hollande, ale reformy, ktoré vytvoria konkurencieschopnejšiu ekonomiku, pružnejší pracovný trh, menej byrokracie a menší štát dusiaci vlastnou váhou ekonomický život.
Čiže presne opak toho, čo chcú víťazi francúzskych a gréckych volieb. Práve tieto štáty sú najlepším príkladom ekonomík, do ktorých v ich terajšom stave peniaze nalievať nemá zmysel, lebo by nepriniesli dlhodobý efekt.
Hollandova snaha zvrátiť zmenu je podobne márna, ako by bola snaha našich prapredkov zastaviť príchod doby ľadovej. Je to dokonca o to horšie, že dnes nestačí utiecť pred zmenou na juh. Príklad predkov naopak ukazuje, že prežili tí, čo sa namiesto snahy zastaviť ju zmene dokázali prispôsobiť.
