Česko-Slovenský rozvod s odkladom

Prvý náznak toho, že Slovensko jedného neveľmi vzdialeného dňa nebude súčasťou spoločného štátu, som zachytil v miestnostiach Občianskeho fóra niekedy na prelome novembra a decembra 1989 – na presnejší dátum si už nespomeniem.

Do Prahy prišli dvaja vyslanci Verejnosti proti násiliu, aby pozvali Václava Havla na veľký míting organizovaný v Bratislave. Niekto z aktivistov Občianskeho fóra pri tej príležitosti nadhodil, že by sme mali usilovať o spojenie OF a VPN. Slovenskí hostia to odmietli. Dôvod znel zvláštne a súťaživo: VPN vraj má niektoré programové východiská spracované lepšie ako Občianske fórum. Ich zjednotenie by podľa mňa nebol problém, keby k tomu nechýbala ochota.

Masarykov odkaz

Niekomu by sa mohlo zdať, že do staršej spomienky premietam neskoršie rozpory. Trvám však na tom, že nejde o sebaklam. Keď vo Federálnom zhromaždení vypukla takzvaná pomlčková vojna, uvedomil som si, že prvýkrát vzplanula v situácii ovplyvnenej hitlerovským nátlakom a v marci 1939 vyústila v zrod samostatnej Slovenskej republiky. Novú vojnu o pomlčku medzi "Česko" a "Slovensko" však nevyvolal zahraničný vplyv.

Čítal som o jej peripetiách; podľa mňa siahali až ku vzniku Československa. Napríklad pojem československého národa, ktorý razil Masaryk, musel zraňovať tvorcov a vyznávačov slovenskej kultúry, ktorým bol drahý ich spisovný jazyk zrodený napriek prekážkam a protivenstvám aj napriek ostro prejavovanému nesúhlasu z českej strany. Reči o tom, že ide o jeden národ v politickom zmysle, chatrne zastierali skutočnosť, že slovenské kultúrotvorné snahy znevažujú.

Nebol som teda nijako ohromený, keď na stretnutiach českej vlády so slovenskou predkladali naši partneri zatiaľ skusmo určité námety, ktoré prekračovali moju predstavu o spoločnom štáte. Objavila sa napríklad požiadavka, aby slovenská národná vláda mohla mať úrad zaoberajúci sa jej zahraničnými vzťahmi, teda ministerstvo zahraničia. Požiadavke sa vyhovelo za podmienky, že sa jeho šéf nebude nazývať ministrom.