Takýto trend nie je dlhodobo udržateľný.
Plánované zvýšenie dane z príjmu právnických osôb na 23 percent vzbudzuje kontroverzie. Je to vraj k podnikom neférové a ohrozí to ekonomický rast. Zvyšovanie daní však treba vidieť aj v širších súvislostiach.
Predstavme si hrubý domáci produkt ako koláč, ktorý sa každý rok upečie a zje. Koláč sa rozdelí na tri kusy: pracovníci dostanú mzdy, majitelia kapitálu (podnikatelia) zisky a štát dane z produkcie. Aké veľké sú tieto kusy? Ako kde. V Európe sa koláč HDP v priemere krája tak, že 49 percent ide na mzdy, 39 percent na zisky a zvyšok pripadá na výrobné dane. Tieto pomery sa dlhodobo takmer nemenia.
Vo všeobecnosti platí, že vyspelé štáty ako napríklad Francúzsko, Británia či Nemecko majú podiel miezd na HDP vyšší ako európsky priemer, približne na úrovni 52 - 55 percent, kým podiel ziskov predstavuje len 39 percent.
U nás je to naopak. Podiel miezd na HDP ešte v roku 1997 bol 43 percent, no dnes je to už len 37,5 percenta. Je tretí najnižší v Európe po Bulharsku a Rumunsku.
Na druhej strane podiel zisku z kapitálu na HDP bol pred pätnástimi rokmi 48 percent, no dnes stúpol na 54 percent, čo je najvyššia hodnota v Európe. Na mzdy teda pripadá čoraz menší a na zisky čoraz väčší kus koláča (podiel daní je viac-menej stály).
Okamžite sa ponúkajú mentálne skratky k Marxovi typu „kapitál vykorisťuje robotníkov čoraz viac, pomôže jedine socialistická revolúcia a znárodnenie“. Aby bolo jasné: klesajúci podiel práce na HDP ešte neznamená, že pracovníci sú čoraz chudobnejší. Naopak. Vďaka ekonomickému rastu sa koláč zväčšuje a reálne príjmy rastú aj zamestnancom. Obrazne povedané, pred pätnástimi rokmi dostali polovicu sušienky, dnes tretinu pizze.
Ale predsa: prečo u nás práca dostáva z koláča relatívne málo a kapitál viac. Čo to znamená? A prečo sa pozícia práce trvalo oslabuje v prospech kapitálu? Dôvodov je veľa. Bez nároku na úplnosť si môžeme uviesť aspoň dva podstatné.
Bagrista a zisk
Tým prvým je rast produktivity práce v dôsledku technologického pokroku. Predstavme si zjednodušený príklad. Kedysi kopalo jamu päť robotníkov, ktorí dostali odmeny vo forme mzdy. Dnes túto prácu urobí jeden bager. Odmena za vykopanú jamu sa už delí inak: medzi jedného bagristu vo forme mzdy a majiteľa bagra vo formu zisku.
Zvyšovanie produktivity práce je fantastická vec, na ktorej stojí ekonomický i spoločenský pokrok. Ak pravda dokážeme nájsť prácu pre ostatných štyroch robotníkov. S tým máme trochu problém. Kým pre nich práca nie je, „ktosi“ im musí zaplatiť zdravotné poistenie i starobný dôchodok. V rokoch 2000 - 2010 slovenská ekonomika rástla priemerných tempom 4,8 percenta ročne a 80 percent tohto rastu pochádzalo z rastu produktivity práce, nie z najímania nových pracovníkov.
Neudržateľný model
Druhým dôvodom je nerovnaké zdaňovanie práce a kapitálu. Slovensko založilo svoj ekonomický rast na dvoch výhodách: nízka cena práce a nízke dane pre podniky. Cena práce bola nielen nízka, ale zaťažená aj vysokými odvodmi. Zisky z kapitálu boli zaťažené omnoho menej. Neplatili sa z nich odvody ani dane z dividend.
Ak budeme stále tlačiť len na nízke mzdy a nízke dane, podiel práce na koláči HDP bude čoraz menší a menší. Prekáža to však, ak absolútne mzdy rastú? Tento model ekonomického rastu nie je udržateľný.
Po prvé, v dôsledku starnutia populácie nám už teraz začínajú významným spôsobom rásť náklady na dôchodky a zdravotnú starostlivosť. Pokryť ich z nízkych miezd je čoraz ťažšie. Buď budeme dôchodky a služby zdravotníctva neustále osekávať, alebo ich budeme hradiť aj zo ziskov z kapitálu: rozumej zo zvýšeného zdanenia podnikov.
Po druhé, prerozdeľovanie koláča medzi prácu a kapitál sa celkom pochopiteľne odráža v polarizácii príjmov a delení spoločnosti na ekonomické elity a chudobný zvyšok. Takýto typ spoločností je typický pre Guatemalu či Peru. Ekonomická špička tam žije vo štvrtiach za ostnatým drôtom chránených súkromnými armádami. Kriminalita je vysoká a politické prevraty nie sú vzácnosťou.
Vyššie zdanenie kapitálu, známe zo západnej Európy, je istým ventilom, ktorý zmierňuje tlak na polarizáciu spoločnosti. Prerozdelenie koláča, či už vo forme daní, alebo zvýšených miezd, možno nazvať „príspevkom k sociálnemu zmieru“ alebo menej vznešene „výkupným pre bohatých“.
Cesta k rastu
Odporcovia daní z kapitálu tvrdia, že dane škodia hospodárskemu rastu. Toto tvrdenie nájdeme aj v učebniciach ekonomickej teórie. Učebnice nemusia uvažovať o stabilite spoločnosti a populistoch využívajúcich odpor verejnosti proti príjmovým nerovnostiam.
Áno, je pravda, že Slovensko dnes okrem nízkych daní a miezd nemá investorom veľa čo ponúknuť. O to viac môžu politické elity rozmýšľať o zlepšení vymožiteľnosti práva, znížení korupcie a zvýšení výskumného potenciálu krajiny. Cesta k hospodárskemu rastu vedie tade, a nie cez mzdový a daňový dumping.
Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV
Čítajte viac komentárov:
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
