20 rokov od rozpadu Česko-Slovenska
Dvakrát vo vile Tugendhat

Otázka svojím spôsobom už sugeruje odpoveď. Ale v poriadku, nie som proti. Tvrdenie, že po zamatovom rozvode sa máme radšej než kedykoľvek predtým, je aj podľa mojich skúseností celkom namieste.

Možno tá predchádzajúca manželská láska nebola až taká vášnivá. A ani to manželstvo nefungovalo vždy ideálne. Prvotná eufória po veľkolepom česko-slovenskom sobáši na troskách rakúsko-uhorskej monarchie sa čoraz viac rozkladala. Dorazil ju Mníchov.

Môj strýko v septembri 1938 napochodoval do bunkrov na nemeckej hranici. Po podpise mníchovskej dohody s plačom odchádzal pokorený domov. Československo – uskutočnený sen Masaryka a Štefánika – v tej chvíli fakticky skončilo.

Moje malé dejiny

Nechcem tu však rekapitulovať „veľké dejiny v kocke“. Čo má neraz azda väčší zmysel, to sú „malé dejiny“ každého z nás.

Tie moje „malé dejiny“ sú dejiny československé, aj keď som sa narodil v roku 1944 v Bratislave, v hlavnom meste Hitlerovho spojenca: samostatného slovenského štátu.

Moja matka pochádzala z Velkých Karlovic na Morave zo zmiešanej rodiny: otec Nemec, katolík; matka Češka, židovka. Môj otec sa narodil vo Východnej ako syn tamojšieho evanjelického farára a matky: dcéry evanjelického farára z Nemeckej Ľupče.

Malé dejiny mojich „zmiešaných“ rodičov však čoskoro dobehli veľké dejiny. Sestra mojej židovskej babičky spolu s manželom bývali v Prahe, obaja zahynuli v Osvienčime. Babička však prežila – konvertovala na evanjelickú vieru. Pokrstil ju môj starý otec z Východnej, ktorý bol za Protektorátu zhodou okolností farárom vo Vsetíne – teda neďaleko jej rodiska. Krstný list antedatoval, aby spĺňal podmienky rasových zákonov, a tak zachránil babičku pred osudom jej sestry.

Ogar a šarvanec

Na môjho otca bol po vypuknutí Slovenského národného povstania vystavený zatykač. Patril k okruhu priateľov guvernéra Národnej banky Imricha Karvaša, ktorí previedli značnú finančnú hotovosť viacerých firiem do Banskej Bystrice. Keď to „prasklo“, priatelia otca včas varovali; až do oslobodenia sa ukrýval u sedliakov na južnom Slovensku.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho čakal „klasický“ osud: zrušenie pripravovanej diplomatickej kariéry, odchod „do výroby“ – najprv zvárač v pražskom ČKD, neskôr opravár hromozvodov. Zároveň vášnivý milovník divadla. Spolu sme trávili večery v Divadle Na zábradlí, Redute, Semafore, Činoherním klubu; slávne inscenácie režisérov Radoka a Krejču – skrátka vtedajšej avantgardy.

Keď sme v roku 1968 s priateľmi založili v Bratislave Divadlo na korze, hneď sme nadviazali spoluprácu so Semaforom, s Činoherným klubom, Vodňanským a Skoumalom, Pantomímou Alfreda Jarryho. To všetko sa o tri roky v „normalizačnom“ marazme skončilo. Ale to všetko – okrem mnohých rodinných a priateľských väzieb – spravilo zo mňa Čechoslováka.

Napokon to bolo prirodzené – moja milovaná židovská babička a „zmiešaná“ mamka boli z Moravy, luteránsky otec z Východnej. Takže aj geneticky som Čechoslovák. Odmala som doma počúval dve nárečia dvoch jazykov: valašské a liptovské. Som „kombinovaný“ ogar a šarvanec. Tož tak, do psej matere!

Na Brno!

K tomu – teda k mojej československej náture – drobná historka. Keď v máji 1991 padla slovenská vláda Vladimíra Mečiara, vystriedal ju koaličný kabinet Jána Čarnogurského (za KDH) a ja som sa ocitol v kresle prvého podpredsedu vlády (za VPN). Tá vláda však nemala dlhé trvanie. Skončila v júni 1992 po volebnom víťazstve Vladimíra Mečiara a jeho HZDS.

Ale ešte predtým, niekedy na jar 1992, som na chvíľu stratil nervy.

Každé zasadanie vlády malo v úvode štandardný priebeh. Ešte skôr ako sa začalo rokovanie o jednotlivých bodoch programu, vystúpili zakaždým dvaja ministri: minister vnútra so správou o bezpečnostnom stave krajiny a minister financií so správou o stave štátnej pokladnice.

Ministrom vnútra bol vtedy Ladislav Pittner (KDH). Ujal sa slova a upozornil na problematickú dislokáciu vojenského letectva. Podľa jeho názoru bola absolútne nevhodná! V Bratislave neboli umiestnené nijaké letecké sily.

Medzinárodná zmluva o neutralite Rakúska nedovoľovala umiestniť vojenské letectvo v blízkosti rakúskych hraníc. A tak najbližšie slovenské vzdušné sily boli dislokované až na vojenskom letisku v Sliači, pomerne ďaleko od hlavného mesta.

A pozor! Teraz to príde!

Keby sa vraj – pokračoval minister Pittner – české letectvo rozhodlo bombardovať Bratislavu, doletelo by sem omnoho skôr než naše letectvo nad Brno! Napokon minister uviedol aj presnú kalkuláciu v minútach!!

Tak toto mňa, polovičného ogara z Valašska, zodvihlo z vládneho kresla! Vyskočil som a začal som naňho kričať, čo to tu tára, aké nezmysly, ako čosi také môže vôbec vypustiť z úst! Premiér Čarnogurský, ktorý sedel po mojej ľavici, ma chytil za ruku a iba opakoval: „Len pokojne! Nerozčuľujte sa! Ovládajte sa!“

Minister Pittner na mňa hľadel s údivom. Mal som povesť pokojného človeka a zrazu som vyzeral – predstavujúc si slovenské bomby padajúce na brniansky Petrov – ako zúrivec, ktorý sa každú chvíľu naňho vrhne. Čarnogurský rýchlo tento bod rokovania ukončil, a tým sa skončilo „strategické“ vystúpenie pána ministra vnútra.

Politika nemá dno

Po víťazstve Mečiarovho HZDS vo voľbách v júni 1992 sa na Silvestra rozpadlo Československo. Bez akejkoľvek aktivity vojenského letectva, po priateľskej dohode Mečiara s Klausom v nezbombardovanej brnianskej vile Tugendhat.

Tú historickú silvestrovskú noc som strávil so svojimi najlepšími priateľmi v klasicistickom kaštieli v Dolnej Krupej pri Trnave. Pár minút pred polnocou sme sa zhŕkli okolo televízora a čakali sme na tú „historickú chvíľu“.

Vysielanie Československej televízie z Prahy sa zrazu skončilo, chvíľu bola obrazovka temná, a až po nekonečných sekundách „naskočil“ obraz z Bratislavy. Z Námestia SNP, kde sa pred tromi rokmi odohrávali revolučné protikomunistické mítingy, kde pred rokom lietali vajcia na Havla a kde teraz stál Mečiar so svojou družinou – a po jeho boku Milan Kňažko!

Keď som zazrel na televíznej obrazovke rozkokošenú dvojicu Mečiar – Kňažko, tak som len bezmocne vykríkol obľúbenú vetu Stana Dančiaka: „Politika nemá dno!“

Veta z dejepisu

Divadlá v Česku i na Slovensku však zareagovali na rozdelenie spoločného štátu originálne: vzniklo toľko „dvojjazyčných“ predstavení, kde hrali spolu českí a slovenskí herci, ako nikdy predtým. Sám som bol režisérom i dramaturgom viacerých. A dnes sa z toho stala celkom bežná vec. Blízkosť našich jazykov, našich kultúr, našich mentalít to bez problémov umožňuje.

Ludvík Vaculík v roku 1990 napísal: „Naším cílem budiž tak takováto věta v příštím slovenském dějepise: „A keď už celý náš národ pod vedením tých a oných vzopäl dušu a svaly na poslednú bitku, vtom nás Česi vyhodili z väzenia.“ Som presvedčený, že túto sarkastickú definíciu by Klaus s Mečiarom ochotne podpísali. Hoci aj v dokonale zrenovovanej vile Tugendhat.

Martin Porubjak (1944)
je dramaturg a režisér. V roku 1992 bol prvým podpredsedom slovenskej vlády a predsedom ODÚ-VPN.

Čítajte viac komentárov: