Pri pohľade na to, kto by mal v Ústave pamäti národa pôsobiť, možno poctivých pracovníkov len poľutovať.
Defilé kandidátov do správnej rady Ústavu pamäti národa a angažovanie historika Jána Bobáka na to isté pracovisko sú svedectvom marazmu nášho verejného života a nepochybne odrážajú aj zatuchnuté pomery v inštitúcii, ktorá má „pamäť“ a „národ“ dokonca v názve.
Nemyslím si však, že je to výsledok pomerov a stavu v našej vede, lebo tieto mená nemajú, našťastie, s vedou nič spoločné. A napokon ani „ústav“ neznamená vždy, že ide o vedeckovýskumnú inštitúciu. Hoci ÚPN sa za ňu považuje a za peniaze daňových poplatníkov vydáva niekedy za vedu aj to, čo s týmto slovom nemá nič spoločné.
Keď k tomu pridáme neoľudáckym naftalínom čpejúcu rétoriku niektorých nahlas kričiacich pracovníkov, akoby chodby ústavu obchádzalo strašidlo v naleštených čižmách a zo skríň vypadávali kostlivci starí sedemdesiat rokov.
Po desiatom pive
Pozrime sa teda, kto má skvalitniť vedeckú profiláciu ústavu, ktorý sa tým kvalifikuje skôr na panoptikum voskových figurín zo starých čias. Ľutujem pritom všetkých, ktorí aj v týchto podmienkach odvádzajú poctivú prácu spĺňajúcu solídne vedecké kritériá a ktorých nemenujem len preto, že vzhľadom na príchod nových posíl by to pre nich asi nemusela byť najlepšia reklama.
Insitné príbehy o Benešovi a Masarykovi v pozadí Štefánikovej smrti sú už niekoľkokrát staršie ako samotný Štefánikov život. Pravda, na rozdiel od neho sú postavené na piesku. Ak bakalársku prácu na túto tému Ján Hrubý obhájil dokonca na Univerzite Cyrila a Metoda a pritom to ani teraz nepovažuje za „hriech mladosti“, svedčí to jednak o úrovni školy, ktorá tradične uzatvára rebríčky medzi univerzitami, jednak o vytrvalosti autora hodnej skôr vynálezcu penicilínu alebo diskusie po desiatom pive.
V každom prípade bolo by to smiešne, keby to nebolo smutné. Ide o mentálne ustrnutie v ľudáckych či v stalinských schémach, nehovoriac o tom, že obe mali so Štefánikom svojské konfesionálne a ideologické problémy.
Insitné básničky na tému „vodcu národa“, ku ktorým Ján Podmanický napísal pochvalný doslov, sú len zdanlivo nevinnou zábavkou ďalšieho politického kandidáta, ktorý bude určite skôr dbať o vykopávanie novej historickej pravdy, ako sa zaoberať starými vodcovskými princípmi a protižidovskými zákonodarstvom. Že by sme sa zase dožili nových rozprávok o soche Jozefa Tisu v Jeruzaleme?
Ak má niekto za sebou bohaté životné skúsenosti a prerod od komunistu k nacionalistovi, robí to z neho už kvalifikovaného odborníka na 20. storočie. Veď úspešné prostituovanie so štátnou mocou vyžaduje schopnosti a historici majú s prostitúciou oveľa viac spoločné, ako sme schopní na prvý pohľad pripustiť.
Ján Bobák síce nie je matadorom medzinárodných kongresov a nositeľom veľkých projektov, trendy vo svetovej vede ho vzrušujú určite menej ako súčasné horúčavy a skôr, ako vkladať jeho meno do Web of Science, si ho môžeme vyhľadať v iných databázach.
Jeho predpokladaný vedecký prínos možno vidieť v revolučnej tradícii, že každý ústav, v ktorom sa s aktivitou sebe vlastnou angažoval, či už ide o Ústav marxizmuleninizmu pri ÚV KSS, alebo Slovenský historický ústav Matice slovenskej, skončil po bojoch s ideovými protivníkmi napokon tam, kde skončí každá pseudovedecká inštitúcia bez základného vedeckého výskumu a s vopred danými ideovými konštruktmi.
Strašidlá sa priťahujú
Že by so strašidlom neoľudáctva začalo obchádzať po ÚPN aj strašidlo komunizmu? Že by sa mladí nacionalisti a starí komunisti opäť raz stretli na jednej lodi a zistili, že vlastne ide o veľmi príbuznú anamnézu? Čo potom s útokmi proti marxistickej historiografii, ktorá sa nosí v istých štruktúrach ústavu až do takej miery, že akékoľvek dezinterpretácie a deformácie sú dobré len nato, aby potvrdili, že účel svätí prostriedky?
Súvisí to s rehabilitáciou ďalšieho periférneho bývalého režimového historika v poslednom čísle ústavného časopisu? Stačí len istá miera sebakritiky, veď iní robili ešte horšie veci, aby sa dospelo k rehabilitácii. Len ak si pomôžeme barličkami primitívneho nacionalizmu a kultom ľudáckych štruktúr. Akoby prepojenie oboch táborov známe po roku 1945 z mnohých ľudských osudov znovu nadobúdalo renesanciu. Tentoraz pod pláštikom Smeru. Dejiny sa opakujú, pravda, už len ako fraška. A na náš účet.
(Autor je historik)
Autor: Roman Holec
