KOMENTÁR LUKÁŠA FILU
So sekerou v ruke

Keď policajt napíše do uznesenia, že vyhrážať sa niekomu so sekerou v ruke zabitím je „obvyklý spôsob života u Rómov“, a teda „tento skutok nie je trestným činom“, je to tragédia najmä z dvoch dôvodov.

Po prvé, posilní to vo väčšinovej spoločnosti pocit, že polícia nie je schopná ustrážiť poriadok a ochrániť práva občanov, čiže Kotlebovia a strelci v amoku začnú byť čoraz viac tolerovaní ako „obvyklý spôsob“ reakcie na problematické spolužitie.

No a druhým nešťastím je, že na mnohých miestach sa vyhrážanie a porušovanie zákona naozaj stali normou.

Čo teraz s tým? Ak existuje oblasť, kde aj najväčší liberáli uznajú úlohu štátu, tak je to táto. Samosprávy, občianski aktivisti ani cirkvi nedokážu určovať pravidlá správania, vymáhať ich a vynakladať prostriedky v takom rozsahu ako centrálna vláda.

Pre Smer by to mala byť agenda snov – čo by malo trápiť sociálnu demokraciu viac ako starosti sociálne slabých? Na akej výzve lepšie dokázať opodstatnenosť silného verejného sektora? Koľko tém je dôležitejších pre budúcnosť krajiny?

Lenže je zrejmé, že Roberta Fica táto téma nezaujíma vôbec. V Rade solidarity a rozvoja, ktorá sa stala mediálnou náhradou koaličnej rady a oficiálne má byť platformou na prípravu „dôležitých rozhodnutí, ktoré sa týkajú rozvoja celej spoločnosti“, sú všetci možní, ale žiadni zástupcovia Rómov.

V novovymenovanom zbore poradcov nemá tému nikto osobitne na starosti, čiže asi visí niekde medzi „stratégom“ Staněkom, „prognostikom“ Kárászom a exministrom Magvašim.

Splnomocnenca pre Rómov síce nechali, ale presúvajú ho pod ministerstvo vnútra, kde bude mať Kaliňák pri vyšetrovaní Gorily, reformovaní štátnej správy a otváraní hasičských staníc asi dosť iných starostí, než aby si často našiel cestu do Spišskej Novej Vsi, kde má úrad sídliť. K tomu programové vyhlásenie s predsavzatiami na štýl: „vláda zabezpečí podmienky pre sociálnu inklúziu marginalizovaných rómskych komunít do spoločnosti s využitím komplexných projektov a prístupov“.

Rozťať problémy, aké sú v Krásnohorskom Podhradí, nebude jednoduché, populárne ani lacné. Štát musí kompenzovať súkromníkom stratu pozemkov, nastaviť pravidlá, za akých tam môžu obyvatelia osád ostať, a prísne dozerať na dodržiavanie zákona. Ale treba to spraviť, aby pod Krásnou Hôrkou neboli sekery o nič obvyklejšie, ako sú pod Bratislavským hradom.