20 rokov od rozpadu Česko-Slovenska
Už sa nemôžeme vyhovárať

Po nežnej revolúcii prišiel nežný rozvod. Pred dvadsiatimi rokmi sa začal nenávratne rozpadávať spoločný štát Čechov a Slovákov. Prečo sme sa rozišli tak hladko, prečo si nechýbame, a napriek tomu sa máme radšej ako kedykoľvek predtým? Pre český denník MF DNES a SME o tom píšu osobnosti českého a slovenského verejného života.

Rozprával mi jeden jáchymovský väzeň, že raz stáli slovenskí väzni v malom kruhu a rozprávali sa. Tu si jedného zavolal k sebe český dozorca a opýtal sa ho, o čom tak zasvätene diskutujú. Náš väzeň mu nato odpovedal: „Pán dozorca, to je slovenská otázka, do toho sa nemiešajte.“ Dozorca povedal: „Rozumiem,“ a odišiel preč.

My len začíname

Slovenska otázka – tieto tajomné slová som počúval vo svojom okolí stále a sám som cítil, že niečo také existuje. Až po dlhom čase sa odvážim povedať, čo tieto slová asi znamenajú. Je to vnútorný stav nejakej menšiny, čo má svoje sny, ktoré nevie celkom vysloviť, alebo ani naznačiť, ale stále má pritom pocit, že nejaká väčšina, s ktorou žije, jej v tom naplnení bráni alebo nepraje. Súčasťou takéhoto postoja je, že čokoľvek táto menšina dosiahne, je to len krok k ďalším snom.

Takýto postoj nás sprevádzal aj pri rokovaniach s Čechmi v rokoch 1990 až 1992. Po obrovskom vypätí pri prijímaní kompetenčného zákona na konci roku 1990 mi raz povedal podpredseda Federálneho zhromaždenia Zdeněk Jičínský: „František, ale česká strana má týmto prijatím zákona svoj vrchol už za sebou, ona už nie je schopná ísť znovu takto náročne rokovať a prispôsobovať sa.“ Odpovedal som mu: „Zdeněk, ale my len začíname.“