Hra s bublinou

Deti noviny nečítajú, zato pekné obrázky si ešte aj vystrihnú, odložia a roky opatrujú.

Koncom deväťdesiatych rokov som v Bonne navštívil gigantickú expozíciu dejín fašizmu umiestnenú do priestorov bývalého západonemeckého spolkového snemu. Rozštebotané školské výpravy smerujúce na výstavu mali metro zadarmo už z Kolína nad Rýnom.

Na nespočetných štvorcových metroch boli bez akéhokoľvek dodatočného komentára vystavené a obnažené manifesty, dekréty, fotografie, filmy, štatistiky. Mučivo dôsledne mapovali vrcholy a pády tretej ríše. Fascináciu Hitlerom a nestráviteľnosť holokaustu rovno vedľa seba.

Školáci nekonečnými sálami prechádzali so široko otvorenými očami. Cestou domov vo vagónoch metra sedeli stíchnutí. 

Vďaka za kruhy

Minulý týždeň som zašiel do Slovenskej národnej galérie na výstavu Prerušená pieseň. Vlastne už po druhý raz. Pripomenul mi ju pripečený performer, ktorý polial sochu Stalina pred vchodom do Esterházyho paláca červenou farbou.

Za pripečeného ho/ju/ich považujem preto, lebo ich akcia nemala žiadnu prijateľnú formu ani úroveň. Vďaka im patrí iba za to, že urobili kruhy na hladine nad našimi hlavami zaliatymi sirupom proti kašľu psov vybrechaných do zachrípnutia štekaním na karavány letargických letných dní...

Toto trošku školácky poetizujúce prirovnanie by sa dalo rozvíjať do nekonečna. Napadlo mi v tichu výstavy umenia sorely. Na svet ho privolali asociačne silné obrazy sugestívne hľadiace na mňa pod dobre zvolenými uhlami náklonu.